„A teraz ho rozviaž, Červochvost, a vráť mu jeho prútik.“

Červochvost podišiel k Harrymu, ktorý sa namáhavo vystieral a usiloval sa postaviť na nohy prv, ako mu rozviažu povrazy. Červochvost zdvihol novú striebornú ruku, vytiahol chlapcovi z úst hrču tkaniny a jediným trhnutím mu prerezal putá.

Na zlomok sekundy možno Harrymu preblesklo mysľou, že by mohol utiecť, ale keď stál na zarastenom hrobe, zranená noha sa pod ním triasla, smrťožrúti pristupovali bližšie a uzatvárali okolo neho a Voldemorta tesnejší kruh, takže sa zaplnili miesta chýbajúcich stúpencov. Červochvost vyšiel z kruhu k Cedricovmu telu, vrátil sa s Harryho prútikom a bez toho, aby naňho čo len pozrel, mu ho surovo strčil do ruky. Potom sa vrátil na svoje miesto v kruhu.

„Učili ťa, ako postupovať v dueli, Harry Potter?“ potichu sa spýtal Voldemort a červené oči mu žiarili v tme.

Pri tých slovách si Harry spomenul, akoby to bolo v nejakom inom predchádzajúcom živote, na klub duelantov, kam pred dvoma rokmi krátky čas chodil na Rokforte... Jediné, čo sa tam naučil, bolo odzbrojovacie zaklínadlo „Expelliarmus!“... lenže aj keby mu pomohlo a odobralo by Voldemortovi prútik, obkolesuje ho najmenej tridsať smrťožrútov. Nikdy sa nenaučil nič, čo by ho pripravilo na takúto situáciu. Vedel, že sa ocitol zoči-voči tomu, pred čím ho vždy varoval Moody... pred neodvrátiteľnou kliatbou Avada Kedavra – a Voldemort mal pravdu – tentoraz tu nie je jeho matka, ktorá by zaňho zomrela... Je celkom bez ochrany...

„Jeden druhému sa ukloníme, Harry,“ povedal Voldemort a trochu sa ohol, ale hadiu tvár mal pritom stále otočenú k Harrymu. „No tak, zdvorilostné pravidlá treba dodržiavať.... Dumbledore by chcel, aby si sa správal, ako sa patrí... Ukloň sa smrti, Harry...“

Smrťožrúti sa znova zasmiali. Voldemortove hladké ústa sa usmievali. Harry sa neuklonil. Nedovolí Voldemortovi, aby sa s ním pohrával, než ho zabije... Nedopraje mu to uspokojenie...

„Povedal som, ukloň sa!“ Voldemort zdvihol prútik – a Harry cítil, ako sa mu chrbát ohol, akoby mu ho nemilosrdne tlačili nejaké obrovské neviditeľné ruky. Smrťožrúti sa smiali ešte hlasnejšie.

„Výborne,“ pochválil ho Voldemort, a keď zdvihol prútik, aj tlak na Harryho chrbte povolil. „A teraz sa mi postav zoči-voči ako muž... s vystretým chrbtom a hrdo, tak ako zomrel tvoj otec... Budeme proti sebe bojovať.“

Voldemort zdvihol prútik a prv, ako Harry stihol urobiť niečo na svoju obranu, kým sa vôbec stihol pohnúť, znovu ho zasiahla kliatba Cruciatus. Bolesť bola taká silná, taká všepohlcujúca, že Harry už ani nevedel, kde je... Akoby každým centimetrom jeho pokožky prenikali dobiela rozpálené nože, hlava mu išla prasknúť od bolesti a kričal tak hlasno ako ešte nikdy v živote...

A potom to prestalo. Harry sa pretočil, horko-ťažko sa dvíhal a pritom sa neovládateľné triasol tak ako Červochvost, keď si odsekol ruku. Tackal sa nabok do živého múra prizerajúcich sa smrťožrútov a tí ho sotili naspäť k Voldemortovi.

„Malá prestávka,“ vyhlásil Voldemort a úzke nozdry sa mu od vzrušenia rozšírili, „malá pauzička... To bolelo, však, Harry? Nechceš, aby som ti to urobil znova, však nie?“

Harry neodpovedal. Zomrie ako Cedric, tie neľútostné červené oči mu to hovorili... Zomrie a s tým sa nič nedá robiť... ale nebude tancovať tak, ako mu Voldemort píska. Nebude Voldemorta poslúchať... nebude ho prosiť...

„Pýtal som sa ťa, či chceš, aby som to urobil znova,“ potichu povedal Voldemort. „Odpovedz mi. Imperio!“

A Harry mal po tretí raz v živote pocit, akoby mu z mysle vymazali všetky myšlienky... Ach, to bolo blaho nemyslieť! Ako keby sa vznášal, sníval... len odpovedz nie... povedz nie... odpovedz nie...

Nepoviem, hovoril silnejší hlas kdesi v hĺbke jeho hlavy. Neodpoviem...

Len povedz nie...

Neodpoviem, nepoviem to...

Len povedz nie...

„NEODPOVIEM!“

Slová vyleteli Harrymu z úst, ozývali sa po cintoríne a snový stav odrazu zmizol, akoby ho niekto oblial studenou vodou – vrátili sa bolesti, ktoré po kliatbe Cruciatus pociťoval na celom tele, vrátilo sa mu vedomie, vedel, kde je a čo ho čaká...

„Neodpovieš?“ ticho zasipel Voldemort, ale smrťožrúti sa teraz už nesmiali. „Ty nepovieš nie? Harry, poslušnosť je cnosť, ktorú ťa musím pred smrťou naučiť... Žeby ďalšou dávkou bolesti?“

Voldemort zdvihol prútik, ale tentoraz bol Harry pripravený, vďaka reflexom vycvičeným na metlobalových tréningoch sa vrhol bokom na zem, prekotúlil sa za mramorový náhrobok Voldemortovho otca a počul, ako pukol, keď ho zasiahla kliatba.

„Nehráme sa na skrývačku, Harry,“ ozval sa tichý, chladný Voldemortov hlas, ktorý sa blížil, a Harry začul smiech smrťožrútov. „Nemôžeš sa predo mnou skryť. Znamená to, že máš nášho duelu dosť? Znamená to, že by si bol radšej, aby som to skončil hneď, Harry? Tak vylez, Harry... vylez a hrajme sa... bude to hneď... možno to ani nebude bolieť... neviem... ja som nikdy nezomrel...“

Harry sa krčil za náhrobkom a vedel, že prišiel koniec. Nemal nijakú nádej... nijakú pomoc. A keď cítil, že Voldemort je čoraz bližšie, vedel iba jedno – a to prekonávalo strach i zdravý rozum – neumrie tu skrčený ako dieťa, ktoré sa hrá na skrývačku, neumrie kľačiac na kolenách Voldemortovi pri nohách. Zomrie postojačky ako jeho otec a zomrie pri pokuse brániť sa, aj keď obrana je nemožná...

Kým Voldemort stihol vystrčiť svoju hadiu tvár spoza náhrobku, Harry vstal... pevne uchopil svoj prútik, vystrčil ho pred seba a vyskočil.

Voldemort bol pripravený. Keď Harry vykríkoclass="underline" „Expelliarmus!“ Voldemort zvolaclass="underline" „Avada Kedavra!“

Z Voldemortovho prútika vystrelilo zelené svetlo práve vo chvíli keď z Harryho červené – svetlá sa zrazili vo vzduchu – a odrazu Harryho prútik vibroval, akoby ním prechádzal elektrický náboj, jeho ruka akoby sa k nemu prilepila, nebol by ho mohol pustiť, ani keby chcel – a oba prútiky spojil úzky lúč svetla, ani červený, ani zelený, ale jasný sýtozlatý. Harry prekvapene sledoval lúč a videl, že aj prútik vo Voldemortových dlhých bielych prstoch sa trasie a vibruje.

A vtom – Harry to vôbec nečakal – cítil, že sa mu nohy odlepili od zeme. Jeho i Voldemorta zdvihlo do vzduchu, pričom ich prútiky stále spájalo trblietavé zlaté svetlo. Odnášalo ich od náhrobku Toma Riddla a zložilo na mieste bez hrobov... Smrťožrúti kričali, pýtali si od Voldemorta pokyny, blížili sa a znovu uzavreli okolo nich kruh, had sa im plazil pri nohách, niektorí vyťahovali prútiky...

Zlatá niť spájajúca Harryho a Voldemorta sa trieštila a hoci prútiky zostali spojené, nad Harrym a Voldemortom sa v oblúkoch rozsvietilo tisíc ďalších lúčov, križovali sa všade okolo nich, až ich uzavreli v zlatej pavučine vytvárajúcej kupolu, v akejsi svetelnej klietke, okolo ktorej smrťožrúti krúžili ako šakaly. A ich krik bol teraz akýsi tlmený...

„Nerobte nič!“ skríkol Voldemort na smrťožrútov a Harry mu na očiach videl, že ho ohromilo, čo sa deje, videl, ako sa usiluje pretrhnúť svetelnú niť, ktorá ešte vždy spájala jeho prútik s Harryho prútikom. Harry držal ten svoj ešte pevnejšie, oboma rukami, a zlatá niť zostala celistvá. „Nerobte nič, kým vám neprikážem!“ kričal Voldemort smrťožrútom.