„Pýtal som sa ťa,“ hovoril Moody potichu, „či odpustil tým všivákom, čo sa ani nepokúšali ho hľadať. Tým zradným zbabelcom, ktorí by preňho nezniesli ani Azkaban. Tej nevernej bezcennej zberbe, čo sa zmohla len na to, aby na Svetovom pohári v metlobale hopkala v maskách, ale pri pohľade na moje Temné znamenie vo vzduchu zbabelo utiekla.“

„Čo? Vaše znamenie? Čo to hovoríte?“

„Povedal som ti, Harry... povedal. Najväčšmi nenávidím smrťožrúta na slobode. Obrátili sa môjmu pánovi chrbtom, keď ich potreboval najväčšmi. Čakal som, že ich potrestá. Čakal som, že ich bude mučiť. Povedz mi, že im ubližoval, Harry...“ Na Moodyho tvári sa zrazu zjavil šialený úsmev. „Povedz mi, či im hovoril, že ja jediný som zostal verný... pripravený riskovať všetko, aby som pre neho získal to jediné, po čom túžil nadovšetko... teba.“

„Vy ste ne... to ste nemohli byť vy....“

„Kto vložil tvoje meno do Ohnivej čaše za inú školu? Ja som to urobil. Kto odstrašil každého, o kom som si myslel, že by ti mohol ublížiť alebo ti zabrániť vyhrať turnaj? Ja som to bol. Kto naviedol Hagrida, aby ti ukázal draky? Ja. Kto ti pomohol odhaliť jediný spôsob, ako poraziť draka? Ja.“

Moodyho čarovné oko sa teraz odpútalo odo dverí. Upieralo sa na Harryho. Jeho krivé ústa sa roztiahli v ešte širšom úsmeve.

„Nebolo ľahké viesť ťa tými úlohami tak, aby som nevzbudil podozrenie, Harry. Musel som postupovať veľmi prefíkane, aby za tvojím úspechom nebolo vidieť moju ruku. Dumbledorovi by sa to bolo zdalo veľmi podozrivé, keby sa ti všetko darilo priveľmi ľahko. Len čo si sa ocitol v labyrinte, vedel som, že sa naskytne príležitosť a zbavím sa ostatných šampiónov, aby si mal voľnú cestu. Ale musel som bojovať aj s tvojou hlúposťou. Najviac som sa bál, že zlyháš pri druhej úlohe. Sledoval som ťa. Vedel som, že si nerozlúštil záhadu vajca, tak som ti musel podsunúť druhý kľúč...“

„To ste neurobili vy,“ zachrípnuto namietal Harry. „To Cedric...“

„A kto povedal Cedricovi, aby ho otvoril pod vodou? Ja. Veril som, že ti tú informáciu odovzdá. So slušnými ľuďmi sa dá tak ľahko manipulovať, Potter. Bol som si istý, že Cedric sa ti bude chcieť odplatiť za to, že si mu povedal o drakoch, a on to skutočne urobil. No aj tak, Potter, aj tak sa zdalo, že zlyháš. Celý čas som striehol... všetky tie hodiny v knižnici. Neuvedomil si si, že tá správna kniha bola celý čas vo vašej spálni? Nastrčil som ju tam už vopred, dal som ju tomu Longbottomovie chlapcovi, nepamätáš sa? Čarovné vodné rastliny Stredomoria. Prezradila by ti všetko o žiabrovke. Čakal som, že sa budeš vypytovať každého, kto by ti mohol pomôcť. Longbottom by ti to bol povedal hneď. Ale ty si to neurobil... nepýtal si sa... Si hrdý a nezávislý... a to mohlo všetko pokaziť.

Čo mi teda ostávalo? Podstrčiť ti tú pomôcku iným nevinným spôsobom. Na vianočnom plese si mi povedal, že domáci škriatok Dobby ti dal vianočný darček. Zavolal som toho škriatka do zborovne po habity na pranie. Naschvál som sa s profesorkou McGonagallovou nahlas bavil o zajatcoch a o tom, či Potterovi napadne použiť žiabrovku. A tvoj malý priateľ škriatok bežal rovno do Snapovej pracovne a potom sa ponáhľal vyhľadať teba...“

Moodyho prútik stále mieril na Harryho srdce. Za jeho plecom sa v čarodejnom zrkadle pohybovali zahmlené postavy.

„Bol si v tom jazere tak dlho, Potter, až som si myslel, že si sa utopil. Ale našťastie Dumbledore považoval tvoju hlúposť za šľachetnosť a vysoko ťa za ňu ocenil. Znova som si vydýchol.

V labyrinte si to mal dnes večer, pravdaže, ľahšie, než to malo byť,“ pokračoval Moody. „Keďže som videl aj cez živý plot, striehol som a pomocou zaklínadiel som ti odstraňoval z cesty mnohé prekážky. Omráčil som Fleur Delacourovú. Kruma zaklial Imperiusom. Mal skoncovať s Diggorym a tvoja cesta k poháru by bola čistá.“

Harry civel na Moodyho. Jednoducho nechápal, ako je to možné... Dumbledorov priateľ, slávny auror... prenasledovateľ toľkých smrťožrútov... To nedávalo zmysel... vôbec to nedávalo zmysel...

Zahmlené tiene v čarodejnom zrkadle sa začínali vyjasňovať. Harry ponad Moodyho plece rozoznal siluety troch ľudí. Boli čoraz bližšie, ale Moody si nič nevšímal. Jeho magické oko sa upieralo na Harryho.

„Kniežaťu temnôt sa nepodarilo zabiť ťa, Potter, a tak veľmi to chcel,“ šepkal. „Len si predstav, ako ma odmení, keď sa dozvie, že som to urobil zaňho. Dal som mu teba... to, čo potreboval najviac, aby sa mu prinavrátila podoba a moc – a potom som ťa pre neho zabil. Dostane sa mi cti, akej ani jednému smrťožrútovi. Budem jeho najdrahší, najbližší stúpenec... bližší ako syn...“

Moodyho normálne oko išlo vyskočiť z jamky a magické sa upieralo na Harryho. Dvere boli zahasprované a Harry vedel, že sa mu nepodarí dostať sa k prútiku včas...

„Knieža temnôt a ja,“ vydýchol Moody a teraz už vyzeral celkom ako šialenec, keď sa tak týčil nad Harrym a škeril sa naňho, „máme veľa spoločného. Napríklad ; oboch nás veľmi sklamali otcovia... naozaj veľmi... Oboch nás urážalo, že nosíme mená po nich. A obaja sme s potešením... veľmi veľkým potešením... svojich otcov zabili, čím sme zabezpečili neprerušený vzostup Temného rádu!“

„Ste šialený!“ zvolal Harry. „Ste šialený!“

„Ja že som šialený?“ Moodyho hlas nekontrolovane stúpal. „Uvidíme! Uvidíme, kto je šialený, teraz, keď sa pán temnôt vrátil a ja budem stáť po jeho boku! Vrátil sa, Harry Potter, ty si ho nepremohol. A teraz – ja premôžem teba!“

Moody zdvihol prútik a otvoril ústa, Harry strčil ruku pod habit...

„Nehýb sa!“ Zrazu zažiaril oslepujúci záblesk červeného svetla a s veľkým treskom a rachotom sa dvere Moodyho pracovne rozleteli.

Moodyho hodilo na dlážku a Harrymu, ktorý dosiaľ hľadel na miesto, kde ešte pred chvíľkou stál, sa otvoril výhľad na čarovné zrkadlo a v ňom na Albusa Dumbledora, profesora Snapa a profesorku McGonagallovú. Obzrel sa a videl, že všetci traja stoja vo dverách a Dumbledore drží natiahnutý prútik.

V tej chvíli po prvý raz až do hĺbky pochopil, prečo ľudia hovoria, že Dumbledore je jediný čarodejník, ktorého sa Voldemort bojí. Zrak mu skĺzol na bezvedomé telo Divookého Moodyho, výraz na jeho tvári bol taký strašný, aký si Harry v živote nevedel predstaviť. Nebolo na nej ani stopy po dobromyseľnom úsmeve, zvyčajné iskričky z jeho očí zmizli. Z každej črty jeho starej tváre vyžarovala chladná zlosť. A sálala z neho taká sila, že by mohla všetko naokolo spáliť.

Vošiel do pracovne, vsunul nohu pod Moodyho bezvedomé telo a prekopol ho na chrbát, aby mu bolo dobre vidieť tvár. Snape vstúpil za ním. Pozrel do čarodejného zrkadla, kde ešte stále zamračene hľadel do miestnosti. Profesorka McGonagallová šla rovno k Harrymu.

„Poďte, Potter,“ zašepkala. Tenkými perami jej mykalo, akoby sa mala už-už rozplakať. „Poďte... nemocničné krídlo...“

„Nie,“ príkro ju zastavil Dumbledore.

„Dumbledore, on musí ísť... pozrite naňho – už toho dnes v noci prežil dosť...“

„Zostane tu, Minerva, lebo tomu musí porozumieť,“ stručne odvetil Dumbledore. „Pochopenie je prvý krok k zmiereniu a ak sa má spamätať, pomôže mu iba, keď sa so situáciou zmieri. Musí vedieť, kto a prečo ho vystavil tej dnešnej hroznej skúške.“

„Moody,“ vyhŕkol Harry. No ešte stále tomu nemohol uveriť. „Ako to mohol byť Moody?“

„Toto nie je Alastor Moody,“ potichu povedal Dumbledore. „Alastora Moodyho nepoznáš. Skutočný Moody by mi ťa po dnešnej udalosti neodviedol spred očí. Vedel som to, len čo tak urobil, a sledoval som ho.“

Dumbledore sa sklonil k Moodyho ochabnutému telu a strčil ruku do jeho habitu. Vytiahol príručnú fľašku a sadu kľúčov na kruhu. Potom sa obrátil k Snapovi a k profesorke McGonagallovej.