„Severus, doneste mi, prosím, najsilnejší elixír pravdy, aký len máte, a zíďte dolu do kuchyne a priveďte domáceho škriatka menom Winky. Minerva, buďte taká láskavá, choďte do Hagridovho domu, kde na tekvicovom záhone nájdete veľkého čierneho psa. Priveďte psa do mojej pracovne a povedzte mu, že zakrátko prídem. Potom sa vráťte sem.“

Nevedno, či sa Snapovi a McGonagallovej nezdali tie pokyny čudné, ale nič nedali najavo. Obaja sa okamžite otočili a odišli. Dumbledore šiel k truhlici so siedmimi zámkami, strčil do zámky prvý kľúč a otvoril ju. Bolo v nej množstvo kníh o zaklínadlách. Dumbledore truhlicu zatvoril, druhý kľúč strčil do druhej zámky a znovu truhlicu otvoril. Knihy kúzel zmizli, tentoraz obsahovala rôzne rozbité špiónoskopy, nejaké pergameny a brká a striebristý neviditeľný plášť. Harry ohromene sledoval, ako Dumbledore strká do zámok tretí kľúč, štvrtý, piaty a šiesty, zakaždým truhlicu znovu otváral a zakaždým bol jej obsah iný. Potom strčil do zámky siedmy kľúč, odklopil vrchnák truhlice a Harry užasnuto vykríkol.

Hľadel do akejsi jamy, podzemnej miestnosti, kde asi tri metre pod nimi ležal očividne spiaci, chudý a na pohľad vyhladovaný skutočný Divooký Moody. Drevenú nohu nemal a očná jamka, v ktorej malo byť čarovné oko, sa zdala byť pod viečkom prázdna a chýbali mu chumáče šedivých vlasov. Harry ako bleskom omráčený hľadel to na spiaceho Moodyho v truhlici, to na bezvedomého Moodyho v pracovni na zemi.

Dumbledore vliezol do truhlice a zoskočil k spiacemu Moodymu. Sklonil sa nad neho.

„Omráčený – ovládaný Imperiusom – veľmi slabý. Harry, hoď mi ten podvodníkov plášť – je mu zima. Musí sa naňho pozrieť madam Pomfreyová, ale zdá sa, že bezprostredné nebezpečenstvo mu nehrozí.“

Harry urobil, čo mu kázal. Dumbledore prikryl Moodyho plášťom, zabalil ho doň a znovu vyliezol z truhlice. Potom zobral zo stola príručnú fľašku, odzátkoval ju a prevrátil. Na zem vyšplechla hustá lepkavá tekutina.

„Všehodžús, Harry,“ konštatoval Dumbledore. „Vidíš, aké je to jednoduché a šikovné? Moody je predsa známy tým, že vždy pije iba zo svojej fľašky. Podvodník, samozrejme, musel mať skutočného Moodyho nablízku, aby stále mohol vyrábať všehodžús. Pozri na jeho vlasy...“ Dumbledore ukázal na Moodyho v truhlici. „Podvodník mu ich celý čas strihal, vidíš, niekde sú nerovnaké. Ale myslím, že pri tom vzrušení tejto noci si asi zabudol odpíjať zo všehodžúsu tak často, ako mal... presne po hodine... každú hodinu... Uvidíme.“

Dumbledore si pritiahol stoličku spoza stola, sadol si na ňu a nespúšťal oči z bezvedomého Moodyho na zemi. Aj Harry naňho hľadel. V tichu plynuli minúty...

Potom sa pred Harryho očami tvár muža na zemi začala meniť. Jazvy mizli, pokožka sa vyhladzovala, rozdrvený nos sa vypínal a zmenšoval. Dlhá strapatá šedivá hriva sa krátila a jej farba sa menila na slamovožltú. Drevená noha odrazu s hlasným buchnutím odpadla a na jej mieste vyrástla normálna noha, vzápätí mužovi z tváre vypadlo magické oko a zjavilo sa normálne – to čarovné sa kotúľalo po zemi a otáčalo všetkými smermi.

Pred Harrym ležal muž s bledou pokožkou, trochu pehavý a svetlovlasý. Harry vedel, kto to je. Videl ho v Dumbledorovej mysľomise, aj to, ako ho zo súdu odvádzajú dementori a on sa usiluje presvedčiť pána Croucha, že je nevinný... no teraz mal okolo očí vrásky a vyzeral staršie...

Vonku na chodbe bolo počuť náhlivé kroky. Vrátil sa Snape aj s Winky. A hneď za nimi profesorka McGonagallová.

„Crouch!“ zvolal Snape a zmeravel medzi dverami. „Barty Crouch!“

„Nebesá!“ rovnako sa zarazila profesorka McGonagallová a civela na muža na zemi.

Špinavá, rozgajdaná Winky nakúkala spoza Snapových nôh. Dokorán otvorila ústa a prenikavo vykríkla.

„Pán Barty, pán Barty, čo vy tu robiť?“

Vrhla sa mu na hruď.

„Vy ho zabiť! Vy ho zabiť! Vy zabiť pánovho syna!“

„Je len omráčený, Winky,“ povedal jej Dumbledore. „Odstúp, prosím. Severus, máte ten elixír?“

Snape podal Dumbledorovi fľaštičku s čírou tekutinou – Veritaserom, ktorým hrozil Harrymu na svojej hodine. Dumbledore vstal, sklonil sa nad mladého Croucha a posadil ho k stene pod čarodejné zrkadlo, z ktorého na nich stále hľadeli Dumbledore, Snape a McGonagallová. Winky zostala kľačať, triasla sa a rukami si zakrývala tvár. Dumbledore mu otvoril ústa a nalial do nich tri kvapky. Potom mu prútikom namieril na prsia a vysloviclass="underline" „Ennervate!“

Crouchov syn otvoril oči. Tvár mal ochabnutú, pohľad nesústredený. Dumbledore si kľakol pred neho, takže ich tváre boli v jednej úrovni.

„Počujete ma?“ potichu sa spýtal Dumbledore.

Muž zamihal viečkami.

„Áno,“ zamumlal.

„Povedzte nám, ako to, že ste tu,“ potichu sa spytoval ďalej. „Ako ste utiekli z Azkabanu?“

Crouch sa zhlboka prerývane nadýchol a potom bezvýrazným hlasom začal rozprávať.

„Mama ma zachránila. Vedela, že umiera. Presvedčila otca, aby jej splnil posledné želanie a zachránil ma. Miloval ju tak, ako mňa nikdy nemiloval. Súhlasil. Prišli ma navštíviť. Dali mi vypiť všehodžús s vlasmi mojej matky. Ona sa zase napila všehodžúsu s mojimi vlasmi. Vymenili sme si podoby.“

Winky krútila hlavou a triasla sa.

„Viac nehovoriť, pán Barty, viac nič nepovedať, lebo vy dostať otca do ťažkostí.“

No Crouch sa znova zhlboka nadýchol a pokračoval rovnako bezvýrazným hlasom.

„Dementori sú slepí. Cítili iba, že do Azkabanu vstupuje jedna zdravá a jedna umierajúca osoba. Otec ma vyviedol v matkinej podobe pre prípad, že by ma cez mreže videli iní väzni.

Mama zakrátko v Azkabane zomrela. Dávala si pozor a pila všehodžús až do konca. Pochovali ju pod mojím menom a v mojej podobe. Všetci boli presvedčení, že som to ja.“

Muž zamihal viečkami.

„A čo urobil váš otec po návrate domov?“ takisto ako predtým, sa ticho spýtal Dumbledore.

„Nainscenoval matkinu smrť. Tichý malý pohreb. Hrob je prázdny. Kým som nevyzdravel, staral sa o mňa domáci škriatok. Potom som sa musel skrývať. Museli ma mať pod kontrolou. Otec si ma podrobil pomocou niekoľkých zaklínadiel. Keď som znovu získal sily, myslel som iba na to, ako by som našiel svojho pána a vrátil sa do jeho služieb.“

„Ako si vás otec podrobil?“ spýtal sa Dumbledore.

„Imperiusom,“ odpovedal Crouch. „Neustále ma ovládal. Vo dne v noci som musel nosiť neviditeľný plášť. Vždy bol pri mne domáci škriatok. Winky bola mojou ošetrovateľkou i strážkyňou. Ľutovala ma. Po čase presvedčila otca, aby ma niekedy za dobré správanie odmenil.“

„Pán Barty, pán Barty,“ vzlykala Winky s rukami na tvári. „Vy im to nehovoriť, vy mať problémy...“

„Zistil niekto, že ešte žijete?“ pokračoval vo výsluchu Dumbledore. „Vedel o tom niekto iný okrem vás a domáceho škriatka?“

„Áno,“ odvetil Crouch a znovu sa mu zachveli očné viečka. „Čarodejnica z otcovej kancelárie. Berta Jorkinsová. Prišla k nám s nejakými papiermi, ktoré mal otec podpísať. Nebol doma. Winky ju uviedla dnu a vrátila sa ku mne do kuchyne. Ale Berta Jorkinsová počula, ako sa Winky so mnou rozpráva, a prišla to vyšetriť. Počula dosť, aby vedela, kto sa skrýva pod neviditeľným plášťom. Keď sa otec vrátil domov, otvorene mu to povedala. Aby zabudla, čo zistila, uzavrel jej spomienky veľmi mocným zaklínadlom. Primocným. Povedal, že jej to natrvalo poškodilo pamäť.“

„Prečo ona prísť strkať nos do vecí môjho pána?“ vzlykala Winky. „Prečo nás nenechať na pokoji?“

„Porozprávajte mi o Svetovom pohári v metlobale,“ vyzval ho Dumbledore.