Dumbledore mi kázal pohľadať otca. Vrátil som sa k otcovmu telu a sledoval som mapu. Keď všetci odišli, transfiguroval som otcovo telo na kosť... zahrabal som ju aj v neviditeľnom plášti do čerstvo pokopanej zeme pred Hagridovou chalupou.“

Nastalo úplné ticho, ktoré prerušovali iba Winkine žalostné vzlyky. Napokon sa ozval Dumbledore: „A dnes v noci...“

„Ponúkol som sa, že pred večerou odnesiem Trojčarodejnícky pohár do labyrintu,“ zašepkal Barty Crouch.

„Premenil som ho na prenášadlo. Plán môjho pána vyšiel. Zase sa mu vrátili sily a mne sa dostane cti, o akej nijaký čarodejník ani nesníval.“

Šialený úsmev znovu rozžiaril jeho tvár, hlava mu odkvicla na plece a Winky kvílila a vzlykala po jeho boku.

Dumbledore vstal. Chvíľu znechutene hľadel na Bartyho Croucha. Potom znova zdvihol prútik, vyleteli z neho povrazy, obkrútili sa okolo Crouchovho syna a pevne ho spútali. Nato sa Dumbledore obrátil k profesorke McGonagallovej.

„Minerva, prosím vás, postrážite ho, kým vezmem Harryho hore?“

„Samozrejme,“ odvetila. Tvárila sa, ako keby sa práve dívala na niekoho, kto zvracia, a dvíhal sa jej žalúdok. No aj tak vytiahla prútik a pevnou rukou ním namierila na Bartyho Croucha.

„Severus,“ oslovil Dumbledore Snapa, „zavolajte sem, prosím, madam Pomfreyovú. Alastora Moodyho treba preniesť do nemocničného krídla. Potom pohľadajte Korneliusa Fudgea a priveďte ho sem. Nepochybne bude chcieť vypočuť Croucha sám. Povedzte mu, že keby ma potreboval, o pol hodiny budem v nemocničnom krídle.“

Snape mlčky prikývol a vyšiel von.

„Harry?“ láskavo ho oslovil Dumbledore.

Harry vstal a znovu sa zatackal. Bolesť v nohe, na ktorú pri Crouchovej výpovedi zabudol, sa teraz ozvala naplno. Uvedomil si tiež, že sa celý trasie. Dumbledore ho jemne chytil pod pazuchu a pomohol mu vyjsť na tmavú chodbu.

„Najprv pôjdeme do mojej pracovne, Harry,“ povedal potichu. „Čaká na nás Sirius.“

Harry prikývol. Zaplavila ho akási otupenosť, pocit, akoby nič okolo neho nebolo skutočné. Bolo mu to však jedno, dokonca bol rád. Nechcel myslieť na nič, čo sa stalo od okamihu, keď sa chytil Trojčarodejníckeho pohára. Nechcel sa vracať k spomienkam. A predsa mu čerstvé a jasné ako fotografie prebleskovali mysľou. Divooký Moody v truhlici. Červochvost skrčený na zemi si drží kýpeť ruky. Voldemort vystupujúci z pariaceho sa kotla. Cedric... mŕtvy... Cedric prosiaci, aby jeho telo vrátil rodičom...

„Pán profesor,“ šepkal Harry, „kde sú pán a pani Diggoryovci?“

„Sú s profesorkou Sproutovou,“ odvetil Dumbledore. Jeho hlas, taký pokojný na výsluchu Bartyho Croucha, sa po prvý raz trochu zachvel. „Je vedúcou Cedricovej fakulty, poznala ho najlepšie.“

Prišli ku kamennej príšere. Dumbledore nahlásil heslo, príšera odskočila a točité schodisko oboch zdvihlo k dubovým dverám. Dumbledore ich otvoril. Stál tam Sirius. Tvár mal bledú a vyziabnutú ako vtedy, keď utiekol z Azkabanu. V okamihu sa vrhol k Harrymu.

„Harry, si v poriadku? Vedel som to... vedel som, že niečo takéto... čo sa stalo?“

Trasúcimi sa rukami pomáhal Harrymu sadnúť si na stoličku pri stole.

„Čo sa stalo?“ spýtal sa naliehavejšie.

Dumbledore začal Siriusovi rozprávať všetko, čo povedal Barty Crouch. Harry počúval iba jedným uchom. Bol taký unavený, že ho bolelo celé telo. Najradšej by tu nikým nerušený celé hodiny iba sedel a sedel, až by zaspal a nemusel na nič myslieť, nič cítiť.

Ozval sa šuchot krídel. Fénix Félix zletel z bidielka, preletel po miestnosti a pristál Harrymu na kolene.

„Ahoj, Félix,“ potichu ho pozdravil Harry. Pohladkal mu šarlátovo-zlaté perie a vták naňho pokojne zažmurkal. Ťarcha jeho teplého tela ho upokojovala.

Dumbledore oproti za stolom sa odmlčal. Hľadel na Harryho, ale ten sa jeho pohľadu vyhýbal. Vedel, že Dumbledore mu teraz bude klásť otázky a on to všetko bude musieť prežívať znova.

„Musím vedieť, čo sa stalo po tom, ako si sa dotkol prenášadla v labyrinte, Harry,“ povedal.

„Nemôžeme to nechať na ráno, Dumbledore?“ drsne sa ozval Sirius. Položil ruku Harrymu na plece. „Nech sa vyspí. Nech si oddýchne.“

Harry bol Siriusovi vďačný, ale Dumbledore si jeho slová nevšímal. Naklonil sa k Harrymu a on veľmi neochotne zdvihol hlavu a pozrel do jeho modrých očí.

„Keby som si myslel, že ti pomôže čarovný spánok, ktorý oddiali chvíľu, keď sa budeš musieť vracať k udalostiam dnešnej noci, uspal by som ťa,“ vľúdne sa mu prihovoril. „Ale ja viem svoje. Otupiť bolesť na chvíľu by znamenalo, že potom bude ešte horšia. Prejavil si statočnosť presahujúcu čokoľvek, čo som od teba vôbec očakával. Prosím ťa, preukáž ju ešte raz a porozprávaj nám, čo sa stalo.“

Z fénixovho hrdla sa ozval tichý chvejivý tón. Vibroval vo vzduchu a Harry mal pocit, akoby mu do žalúdka skĺzla kvapka horúcej tekutiny, zohriala ho a dodala mu sily.

Zhlboka sa nadýchol a začal rozprávať. A ako rozprával, pred očami sa mu vybavovali všetky udalosti uplynulej noci. Iskriaca hladina elixíru, ktorý oživil Voldemorta, smrťožrúti primiestňujúci sa medzi okolité hroby, Cedricovo telo na zemi vedľa pohára.

Raz či dva razy chcel Sirius, ktorý ho stále pevne držal za plece, niečo povedať, ale Dumbledore zdvihol ruku a zabránil mu v tom. Harry bol rád, lebo keď už raz začal, ľahšie sa mu pokračovalo bez prerušenia. Dokonca cítil úľavu, ba zdalo sa mu, akoby sa zbavoval čohosi jedovatého. Hoci na to, aby rozprával ďalej, musel vynaložiť všetko svoje odhodlanie, predsa mal pocit, že na konci sa bude cítiť lepšie.

Keď líčil, ako mu Červochvost dýkou prepichol rameno, Sirius rozčúlene vykríkol a Dumbledore vstal tak prudko, až sa Harry zľakol. Riaditeľ obišiel stôl a kázal mu, aby ukázal ruku. Harry ju k nemu vystrel a pod roztrhnutým habitom sa černela zaschnutá rana.

„Povedal, že z mojej krvi bude silnejší než z krvi niekoho iného,“ vysvetľoval Harry. „Vraj moja ochrana... tá, čo na mňa prešla od mamy... že prejde aj naňho. A mal pravdu – keď sa ma dotkol, nič sa mu nestalo – dotkol sa mojej tváre.“

Na okamih sa Harrymu zdalo, že v Dumbledorových očiach zažiarilo čosi ako triumf, ale vzápätí si bol istý, že sa mu to len zdalo, lebo keď si znova sadol za stôl, vyzeral veľmi staro a unavene. Takého ho Harry ešte nikdy nevidel.

„No dobre,“ kývol riaditeľ a sadol si. „Túto prekážku Voldemort prekonal. Pokračuj, Harry, prosím.“

Harry rozprával ďalej, vysvetľoval, ako sa Voldemort vynoril z kotlíka, a opakoval im všetko, čo si z jeho reči smrťožrútom pamätal. Vylíčil im, ako ho Červochvost odviazal, vrátil mu prútik a on sa pripravil na duel.

No pri opisovaní chvíle, keď zlatý svetelný lúč spojil jeho a Voldemortov prútik, mal pocit, že mu v hrdle čosi uviazlo. Pokúšal sa rozprávať ďalej, ale spomienky na to, čo vyšlo z Voldemortovho prútika, mu zaplavovali myseľ. Videl, ako sa vynára Cedric, ten starec, Berta Jorkinsová... jeho otec... matka...

Bol rád, keď Sirius prerušil ticho.

„Prútiky sa spojili?“ jeho pohľad preskočil z Harryho na zamysleného Dumbledora. „Prečo?“

„Priori Incantatem,“ zašepkal.

Pozrel Harrymu do očí a ako keby medzi nimi preletel lúč porozumenia.

„Účinok obráteného kúzla?“ prudko zvolal Sirius.

„Presne tak,“ prikývol Dumbledore. „Harryho a Voldemortov prútik sú z rovnakého jadra. Oba obsahujú pero z chvosta toho istého fénixa. V skutočnosti tohto fénixa,“ dodal a ukázal na šarlátovozlatého vtáka, ktorý pokojne sedel na Harryho kolene.