„To stačí, aby sme mohli pokračovať,“ povedal Dumbledore a znova sa postavil medzi nich. „Teraz mám pre každého prácu. Fudgeov postoj, hoci nebol celkom nečakaný, všetko mení. Sirius, musíte ihneď vyraziť. Upozornite Remusa Lupina, Arabellu Figgovú, Mundungusa Fletchera – starú partiu. Chvíľu sa skrývajte u Lupina, tam sa s vami spojím.“

„Ale...“ ozval sa Harry.

Chcel, aby Sirius zostal. Nechcel sa s ním zase tak rýchlo rozlúčiť.

„Onedlho sa stretneme, Harry,“ otočil sa k nemu Sirius. „Sľubujem. Ale musím urobiť všetko, čo môžem. Chápeš to, však?“

„Áno,“ prikývol Harry. „Áno... pravdaže.“

Sirius mu krátko stisol ruku, kývol Dumbledorovi, znovu sa premenil na čierneho psa, bežal k dverám a labou si ich otvoril.

„Severus,“ obrátil sa Dumbledore k Snapovi, „vy viete, o čo vás musím požiadať. Ak ste ochotný... ak ste pripravený...“

„Som,“ odvetil Snape.

Bol bledší ako zvyčajne a chladné čierne oči sa mu čudne leskli.

„Tak teda veľa šťastia,“ zaprial mu Dumbledore a s istými obavami hľadel, ako za Siriusom vyšiel aj Snape.

Chvíľu trvalo, kým znovu prehovoril.

„Musím ísť dole,“ povedal napokon. „Musím zájsť za Diggoryovcami. Harry, vypi zvyšok elixíru. Uvidíme sa neskôr.“

Po Dumbledorovom odchode Harry znovu klesol na vankúše. Hermiona, Ron a pani Weasleyová hľadeli naňho a dlho nikto neprehovoril.

„Vypi zvyšok elixíru, Harry,“ ozvala sa napokon pani Weasleyová. Ako brala fľašku a času, šuchla rukou o mešec zlata na nočnom stolíku. „Dobre sa vyspi. A pokús sa chvíľu myslieť na niečo iné... mysli na to, čo si kúpiš za výhru.“

„Ja to zlato nechcem,“ bezvýrazne povedal Harry. „Vezmite si ho. Hocikto si ho môže vziať. Nemal som ho vyhrať. Malo byť Cedricovo.“

Hrozilo, že to, čomu sa bránil od návratu z labyrintu, ho premôže. V kútikoch očí ho čosi pálilo, štípalo. Zažmurkal a hľadel do stropu.

„Ty za to nemôžeš, Harry,“ šepkala pani Weasleyová.

„Presvedčil som ho, aby sme sa o pohár podelili,“ zastonal Harry.

Teraz ho pálilo aj v hrdle. Bol by radšej, keby sa Ron odvrátil.

Pani Weasleyová postavila elixír na skrinku pri posteli, sklonila sa a objala Harryho. Nepamätal si, že by ho niekedy niekto takto objímal. Akoby bola jeho matka. V jej náručí sa zrazu naňho zosypala celá ťarcha všetkého, čo tej noci prežil. Mamina tvár, otcova tvár, Cedricovo mŕtve telo – to všetko sa mu krútilo v hlave, až to ledva zniesol a vraštil tvár, aby potlačil nešťastné kvílenie, ktoré sa z neho dralo von.

Niečo hlasno buchlo a pani Weasleyová a Harry sa od seba odtrhli. Hermiona stála pri okne. V ruke niečo pevne držala.

„Prepáčte,“ zašepkala.

„Tvoj elixír, Harry,“ rýchlo sa spamätala pani Weasleyová, spakruky si utierajúc oči.

Harry ho vypil na dúšok. Zaúčinkoval okamžite. Padol na vankúše, už na nič nemyslel a zaplavili ho vlny spánku bez snov.

Keď sa Harry hoci len po mesiaci obzrel dozadu, uvedomil si, že na niekoľko dní nasledujúcich po tej strašnej udalosti si spomína len útržkovite. Ako keby bolo toho všetkého priveľa a už to nedokázal vnímať. A to, čo si vedel vybaviť, mu spôsobovalo bolesť. Možno tou najhoršou spomienkou bolo stretnutie s Diggoryovcami na druhý deň ráno.

Neobviňovali ho, naopak, ďakovali mu, že im vrátil Cedricovo telo. Pán Diggory neprestajne vzlykal. Žiaľ pani Diggoryovej nedokázali vyjadriť ani slzy.

„Tak teda skoro vôbec netrpel,“ vzdychla, keď jej Harry rozprával, ako Cedric umrel. „Nakoniec, Amos... zomrel ako víťaz. Musel byť šťastný.“

Keď vstali, pozrela na Harryho a povedala: „Dávaj teraz na seba pozor.“

Harry zobral mešec zlata z nočného stolíka.

„Toto si vezmite,“ povedal potichu. „Malo to byť Cedricovo, on sa k poháru dostal prvý, vezmite si to...“

No pani Diggoryová cúvla.

„Och, nie, to je tvoje, môj milý, ja by som nemohla... nechaj si to.“

Harry sa nasledujúci večer vrátil do Chrabromilskej veže. Podľa toho, čo mu povedali Hermiona a Ron, Dumbledore pri raňajkách požiadal študentov, aby nechali Harryho na pokoji, aby sa ho nikto na nič nepýtal, ani ho neotravoval otázkami, čo sa stalo v labyrinte. Všimol si, že väčšina spolužiakov na chodbách od neho bočí, vyhýba sa jeho pohľadu. Niektorí si šepkali, keď prechádzal okolo. Určite mnohí uverili článku Rity Skeeterovej, že je duševne narušený a možno aj nebezpečný. Možno si vytvárali vlastné teórie o Cedricovej smrti. Uvedomil si, že mu na tom ani veľmi nezáleží. Najradšej bol s Ronom a Hermionou, rozprávali sa o iných veciach alebo len mlčky sedeli a hrali šachy. Mal pocit, akoby medzi nimi troma vládlo porozumenie, ktoré nepotrebovalo slová. Všetci čakali na nejaké znamenie, chýr o tom, čo sa deje mimo Rokfortu – a bolo zbytočné špekulovať, kým sa niečo nedozvedia naisto. Tej témy sa dotkli jediný raz, a to vtedy, keď sa Ron zmienil, že sa jeho mama pred odchodom domov zastavila u Dumbledora.

„Spýtala sa ho, či by si na leto nemohol prísť k nám. Ale on chce, aby si sa vrátil k Dursleyovcom, aspoň zo začiatku.“

„Prečo?“ chcel vedieť Harry.

„Povedala, že Dumbledore má na to svoje dôvody,“ zamračene krútil hlavou Ron. „Zrejme mu musíme dôverovať, nie?“

Okrem Rona a Hermiony sa Harry dokázal rozprávať iba s Hagridom. Keďže už nemali učiteľa, hodiny obrany proti čiernej mágii mali voľné. A tak sa vo štvrtok popoludní pobrali navštíviť Hagrida. Bol jasný slnečný deň. Tesák vybehol von, štekal a krútil chvostom ako bláznivý.

„Kto je to?“ volal Hagrid odo dverí. „Harry!“

Vyšiel im naproti, objal Harryho okolo pliec, postrapatil mu vlasy a povedaclass="underline" „Som rád, že ťa vidím, kamoško. Šak som len rád!“

V chalupe stáli na drevenom stole pred kozubom dve šálky veľké ako vedrá aj s taniermi.

„Dali sme si po šálke s Olympe,“ vysvetľoval Hagrid. „Akurátne odišla.“

„Kto?“ zvedavo sa spytoval Ron.

„Jasnačka, že madam Maxime!“ odvetil Hagrid.

„Tak ste sa pomerili?“

„Neviem, o čom hovoríš,“ ledabolo odbavil otázku Hagrid a vytiahol zo skrinky ďalšie šálky. Keď urobil čaj a predložil pred nich plný tanier kašovitých koláčikov, oprel sa na stoličke a čiernymi očami si premeral Harryho.

„Si v poriadku?“ zamrmlal.

„Uhm,“ prikývol Harry.

„Nie, nie si,“ pokrútil hlavou. „Jasne, že nie si. Ale budeš.“

Harry nevravel nič.

„Vedel som, že sa vráti,“ vyhlásil Hagrid a Ron, Hermiona i Harry prekvapene naňho pozreli. „Už roky som to vedel, Harry. Prisámvačku som vedel, že je tam volakde zalezený a čaká na svoj čas. Muselo sa to stať. Došlo to teraz a musíme s tým žiť. Budeme bojovať. Hádam sa nám podarí ho zastaviť, kým sa tu neusalaší. Aspoň taký je Dumbledorov plán. Je to veľký človek, ten Dumbledore. Dokiaľ ho máme, sa až tak nebojím.“

Hagrid nadvihol strapaté obočie, keď videl, ako neveriacky naňho hľadia.

„Ale čo by sme tu už teraz sedeli a trápili sa preto,“ povedal. „Čo má prísť, príde, a keď to príde, dáko si s tým poradíme. Dumbledore mi všecko porozprával, čo si urobil, Harry.“

Hagridovi sa až tak nadvihla hruď.

„Urobil si to, čo by urobil aj tvoj tatko, a už väčšiu pochvalu odo mňa ani nepočuješ.“

Harry sa naňho usmial. Bolo to po prvý raz po dlhom čase. „O čo ťa Dumbledore požiadal, čo máš urobiť?“ vyzvedal sa. „Poslal po teba profesorku McGonagallovú, mali ste prísť k nemu s madam Maxime – v tú noc.“