Keby sa bol akademik naozaj stavil, bol by prehral. Za zákrutou sa prales rozostúpil a pred prekvapenými vedcami sa zjavilo more.

— Záhada je rozlúštená. Rieka miesto toho, aby tiekla do mora, tečie z mora do vnútrozemia, — zvolal Severson a pustil vesla.

— Záhada tým rozlúštená nie je, iba objavená. Ale nám táto kvarťanská zvláštnosť, myslím, nebude nijako prekážať. Po prúde sa nám lepšie pôjde, čo poviete, priatelia? — riekol veselo Navrátil a chytil vesla.

— Teda hore — vlastne dolu do vnútrozemia!

Teraz ubiehala cesta oveľa rýchlejšie. Rieka skoro opustila pobrežnú rovinu a vplávala do údolia so skalnatými úbočiami. Na niekoľko kilometrov ju ešte vrúbil prales, ktorý však čoraz viacej redol, až sa úplne stratil.

Pútnici neznámou planétou prirazili k brehu. Čln opäť zložili do batoha a pokračovali v ceste pešky.

Krajina v týchto miestach bola pustá, bez života. Len celkom pri rieke rástli svieže zelené rastliny, pripomínajúce šašinu.

Vedci šli niekoľko sto metrov po brehu, až prišli k malej riečke. Riečka sa s veľkým hukotom rútila do úzkeho údolia, ktoré pretínalo súvislú skalnatú úboč.

— Pozdĺž riečky je cesta neschodná, do údolia sa asi nedostaneme, — zistil Severson, keď urobil niekoľko krokov k úboči.

— Pokračujme teda v plavbe po záhadnej rieke, — navrhol Madarász.

— Ja som skorej za to, aby sme vystúpili na úboč a trochu sa rozhliadli po okolí, — namietala Alena. — Možno sa nám tam ukáže zaujímavejšia krajina — a hádam aj vhodné miesto pre naše budúce sídlo…

Výprava zamierila hore pozdĺž divokej riečky. Výstup bol namáhavý, lebo úboč bola rozrytá kľukatými rigolmi a posiata balvanmi najrôznejších tvarov a veľkostí.

— O čo ľahší by bol prieskum s našou helikoptérou, — vzdychol si Severson, keď si vedci sadli na plochý balvan, aby si na chvíľku odpočinuli.

Široká rieka ležala už hlboko pod nimi. Niekoľko kilometrov sa ešte uberala rovno — iba na obzore sa strácala v prudkej zákrute.

Nad náprotivným brehom, ktorý bol o niečo nižší, vypínal sa k belasej oblohe vysoký kužeľ. Z vrcholu unikala biela para…

— Nepríjemný spoločník, — poznamenal Navrátil. — Dúfajme, že sopka prežíva práve obdobie pokoja. Možno nad touto úbočou vládne rovnaký patrón…

Zvedavosť nútila vedcov na ďalší výstup.

— Aká krása! — zvolal Madarász, ktorý prvý prešiel pomedzi dva obrovské balvany a ocitol sa na náhornej rovine.

Celú rovinu pokrýval zelený koberec, popretkávaný pestrými kvetmi. O kus ďalej nízke rastliny vystriedali vysoké stromy, tvoriace hustý les. A za ním uzavierali rovinu strmé skaly.

— Cítim sa, akoby som si neočakávane sadla k prestretému stolu, — zajasala Alena.

— Dobré prirovnanie, — nadchol sa krajinou aj Severson. — Dúfam, že túto rovinu zanesieme do našich máp pod názvom Prestretý stôl. Čo na to poviete, priatelia?

Zatiaľ čo sa vedci opájali krásnym pohľadom, vznieslo sa nad skaly v pozadí ďalšie slnko. Veľké zelené listy sa v jeho žiare premenili na zlato…

Pomocné lietadlo Lastovička sa vrátilo z prieskumnej cesty. Oblúkom obletelo Kvartu, aby sa mohlo opäť pripojiť k materskému lietadlu. Všetci členovia posádky napäto pozorovali neznámu planétu.

— Keby som mohol na chvíľu zabudnúť, že sme osem rokov leteli vesmírom, nikto by ma teraz nepresvedčil, že glóbus pod nami nie je naša Zem. Pozrite len — moria a pevniny, pásma mračien a atmosféra, — radoval sa Wroclawski, ktorý riadil lietadlo.

Pred riadiacou kabínou Lastovičky zjavil sa Lúč.

— Čo sa stalo? Podívajte sa na zadnú časť lietadla! — ukázala Molodinová na veľký otvor v trupe kolosa.

— Obidve pomocné lietadlá sú poškodené. Ponáhľajte sa, možno už prichádzame neskoro!

— V riadiacej kabíne sa svieti.

— Žijú, — radostne vykríkol Wroclawski. — Zazrel som už akademika Čan-sua, McHardyho a Cahéna.

Sotva sa Lastovička pripojila k Lúču, otvorili sa hlavné dvere. Zjavil sa v nich Čan-su.

— Som rád, že sme zase pokope. Teraz nás čaká ťažký boj o život. Pomoc zo Zeme môžeme čakať najskorej o pätnásť rokov. Len naša zpráva o nešťastí ta poletí vyše štyroch rokov. Najmenej rok potrvá stavba nového medzihviezdneho lietadla — a osem rokov cesta sem…

Posádka pomocného lietadla bola zronená. Prezreli si poškodené časti Lúča a riadiacu kabínu, a potom odišli do klubovne, aby si trochu odpočinuli. Všetci mlčali.

— Nepoškodené reaktory musíme čo najrýchlejšie dopraviť na Kvartu a postaviť tam atómovú elektráreň. Bez atómovej energie nič nedokážeme, — prerušila mlčanie Molodinová.

— Tu Navrátil, voláme Lúč, — ozvalo sa znezrady v prijímači.

— Tu Čan-su, počujeme, — odpovedal Čan-su, ktorý mal práve službu v riadiacej kabíne.

— Pri rieke, ktorú sme, mimochodom, nazvali Nádej, našli sme vhodné miesto na stavbu dočasného sídliska, — pokračoval Navrátil. — Podľa predbežného prieskumu niet tu nebezpečných zvierat ani hmyzu, vo vzduchu niet jedovatých výparov. Celú náhornú rovinu kryje pred vetrami skalná stena, v ktorej je rozsiahle bludisko jaskýň. Z nich máme najväčšiu radosť, lebo nám sprvoti môžu slúžiť ako úkryt pred búrkami a zlým počasím — i ako skladište. Zároveň nám uľahčia geologický prieskum nižších vrstiev…

— Behá už ako hodinky, — spokojne riekol Kraus a vypol motor Šípu. — Bola to poriadna lopota. Hlavná vec, že sa zase môžeme odlepiť z miesta. Trochu spánku by nám teraz neuškodilo. Aj tak sme prebdeli skoro celú noc. Čo na to povieš?

— Nie som proti, — súhlasil Gruber. — Musíme sa však dobre zamknúť. Tí záhadní štvorprstí ľudia, čo nám ukradli dve šálky, môžu mať rôzne nápady. Ešte šťastie, že trup lietadla je neprestreliteľný…

Ešte chvíľu sa zhovárali o neznámych tvoroch, až nakoniec obaja zaspali.

Prvý sa prebudil Gruber. Pretiahol sa na pohovke a sadol si. Prekvapilo ho, že v kabíne lietadla je tak šero.

,Vari som nespal až do večera,“ pomyslel si a vykukol z obloka. Od údivu vyvalil oči.

Kúštik od obloka sa klonil k lietadlu obrovský list s hrubým podhubím. A za ním ďalšie a ďalšie. Spleťou výhonkov, šupinatých kmeňov a listov nebolo možno dovidieť na oblohu.

— Vstávaj! — zatriasol Gruber svojho priateľa. — Niekto nás i s lietadlom preniesol do krovia.

Rozospatý Kraus sa mykol.

— Čo-čo-čo to vravíš za nezmysly? — Rýchle schmatol pištoľ, ktorú si pred spánkom položil na stolík vedľa pohovky, a skočil k obloku.

— Chytro poďme pozrieť, či sa niečo nestalo s lietadlom, — hodil rukou a pristúpil k dverám. Odomkol a stisol kľučku. Dvere sa však ani nepohli. Až násilným myknutím dvere povolili.

— Oprel sa o ne kmeň akéhosi kra, — vysvetľoval, keď opatrne zostupoval po schodíkoch. — Ako nás niekto mohol vtesnať do takej spleti rastlín, to nechápem, — krútil hlavou.

— Radšej sa vráť do lietadla, možno tu na nás nachystali nejakú pascu, — varoval Gruber. — Hneď zavolám na pomoc Navrátila a ostatných…

Gruberovo zúfalé volanie o pomoc razom pretrhlo príjemné chvíle pohody Navrátilovej skupiny.