Noví priatelia boli pre mňa užitoční aj v inom smere. Hneď po prvej výprave za sladkými plodmi a pitnou vodou pochopili, čo potrebujem k životu, a o krátky čas ma temer zasypali zásobami jedla. Niektoré plody síce neboli pre mňa jedlé, ale zato veľmi chutili Franckovi a Marke.

Po krásnych slnečných dňoch nastali dažde — a tým aj starosti o obydlie pre priateľov. Naskrze premoknutá Marka sa ustavične triasla od zimy, akoby bola dostala horúčku. Darmo ju obetavý Francko zahaľoval do svojich blanitých krídel Rozhodol som sa teda, že hneď po dažďoch postavím primitívnu chatrč z vetiev a veľkých listov. Dočasne som ich ubytoval v podzemnej skrýši. Bolo to múdre opatrenie, lebo hladina na dne začala stúpať a bolo treba čo najrýchlejšie vylievať vodu prázdnymi plechovicami z konzerv. Bez usilovných rúk Francka a Marky by som na túto prácu nebol stačil, voda by ma bola čoskoro vytopila z brlohu.

Tak sme v spoločnom boji s nepohodou strávili celé tri mesiace. Bol to smutný život, plný strastí, prerušovaný len kratučkým spánkom.

Mračná sa však predsa len pretrhli a na oblohe sa opäť ukázali obidve slnká. Privítali sme ich s veselým tancom v mokrej tráve. Ani som si to neuvedomoval, že od svojich priateľov som čoraz väčšmi preberal ich detské chovanie. A on naopak usilovali sa napodobňovať mňa — takže vznikali komické situácie.

Na kraji malej lúčky neďaleko môjho obydlia rástli blízko seba dva veľké stromy. Ich kmene boli od seba vzdialené sotva na meter a obidve koruny vytvárali jedinú spleť vetiev, akoby sa velikány objímali.

Kmene obidvoch stromov sa stali základnými piliermi budúceho obydlia Francka a Marky. Asi dva metre nad zemou som ich spojil pevnou vetvou, ktorá sa premenila na hrebeň strechy. Po obidvoch stranách som pripevnil ďalšie dve vetvy, ktoré som oprel o zem a upevnil kolíkmi. Tak som urobil hlavnú kostru chatrče. Bola to vlastne ochranná strecha, opretá o kmene stromov. Vyplnil som ich vetvami a preplietol lianami. Nakoniec som strechu pokryl pevnými hladkými listami. I tie som zabezpečil pred vetrom lianami. Podobným spôsobom som postavil obidve bočné steny. Otvor medzi kmeňmi stromov som trochu zmenšil a ponechal ho ako vchod do obydlia.

Priatelia veľmi pozorne sledovali moje počínanie. Francko sa konečne rozhýbal a pomáhal mi nosiť stavebný materiál, ale Marka iba ustavične poskakovala okolo mňa a ako očarovaná pozerala mi na ruky, alebo si s údivom obzerala rastúce dielo. Kedykoľvek som na ňu pozrel, musel som sa smiať.

Markin záujem o moju prácu mi vrátil dobrú náladu a akési hrdé sebavedomie inteligentného tvorivého tvora. Dal som sa do spevu. Do omrzenia som si spieval obľúbenú pieseň z mladosti. Tram tam tam tá ra rá ra, — zanôtil ticho Kraus a tvár sa mu na chvíľku vyjasnila.

— Len čo som chatrč vystlal suchou trávou, Francko a Marka sa do nej s radost ným piskotom nasťahovali. A hneď predstierali, že spia. Nechal som ich v ich detinskej hre aurobil som to isté; ľahol som si spať. Bol som taký unavený, že som hneď usnul. Ráno ma prebudil podozrivý praskot v pralese.

— Priatelia ešte spia, blíži sa nejaké nebezpečenstvo — asi jašter, — blyslo mi hlavou. Vybehol som na rebrík a nadvihol vrchnák.

V korunách stromov znova zaprašťalo. Od prekvapenia som skríkol. Francko sa tam práve pokúšal odlomiť silnejšiu haluz. Keď sa mu to konečne podarilo, hodil ju na zem, roztiahol ruky a krásnou špirálou splachtil dolu. Prvý raz pred mojimi očami použil svojich blanitých krídel.

Chytil haluz a s námahou ju privliekol na kraj pralesa. Tam ma čakalo ďalšie — ešte väčšie prekvapenie. Marka upevňovala medzi dvoma kmeňmi veľký konár, ako som to včera robil ja. Počínala si celkom obratne, i keď mnohé pohyby musela niekoľko ráz opakovať.

Francko oprel haluz o strom a šiel si prezrieť chatrč, ktorú som včera postavil. Potom sa vrátil a haluz premenil na nosný trám strechy.

Vymenili sme si úlohy: teraz som zase ja s údivom pozoroval, ako Francko s Markou stavajú podobnú chatrč, akú som včera postavil ja. A musím sa priznať, že im to sprvoti šlo celkom dobre. Až som bol prekvapený učenlivosťou svojich priateľov.

Kostru z vetiev urobili veľmi pekne. Keď však začali vetvy prepletať lianami, nastali veľké ťažkosti. Po niekoľkých márnych pokusoch sa tak zaplietli do lián, že sa ledva mohli pohnúť.

Pribehol som im na pomoc. Radostne zamávali uvoľnenými rukami a Marka sa mi upreto podívala do očí. Zrazu sa jej vydralo z hrdla: Tram tam tam tá rá ra rá — vlastne ii ŕi fi f í fí fi, lebo nespievala, ale pískala. Bol som teraz zmätený, ale nakoniec som predsa len pochopil, čo mi tou melódiou chcela povedať. Moju pieseň spájala s budovaním chatrče, prosila ma, aby som učenlivým tvorom pomohol.

Vzal som liany a pomaly ich prepletal medzi vetvami, aby priatelia pochopili systém. Hneď to usilovne skúšali. Niekoľko ráz sa ešte zaplietli ako do siete, ale naučili sa to. Práca sa im strašne páčila. Stenu a bočné steny chatrče preplietli tak husto, že by nimi ani kamienčok neprepadol. Tešil som sa z toho.

— Časom ich tak vycvičím, že nebudem musieť ani prstom pohnúť, všetko urobia za mňa, — povedal som si.

Na budúcu noc postavili ďalšiu chatrč. A potom ďalšiu.

Jednoducho nebolo ich možno zastaviť. Za desať dní to na lúčke vyzeralo ako na dedine. Ich staviteľské vášne sa skončili len pre nedostatok voľných stromov, rastúcich na kraji lúčky.

Francko s Markou dlho striedali bývanie, až sa nakoniec natrvalo usadili v chatrči, ktorú som postavil ja ako prvú. Asi zo zdvorilosti. Teraz sa zase usilovali presťahovať ma do susednej chatrče. Darmo som sa vyhováral. Keby neboli prišli ďalšie rušné udalosti, ťahali by ma tam možno dodnes.

Po prudkej búrke, ktorá sa prehnala pralesom a vyvrátila cestou niekoľko stromov i s koreňmi, spomenul som si opäť na čln, ktorý uviazol v spleti vetiev.

Noha sa mi už síce zahojila natoľko, že som mohol pohodlne chodiť, ale šplhať sa po stromoch som sa ešte vždy bál. Usiloval som sa nejako naznačiť Franckovi, ako čln vyzerá a kde je, a nahovoriť ho, aby mi čln priniesol.

Francko opakoval po mne všetky pohyby i Marka sa do toho naplno pustila, ale ani jeden ani druhý nechápali, čo chcem. Beznádejne som hodil rukou a prestal som s tým.

Jedného dňa som na Franckovi i Marke spozoroval čudný nepokoj. Počasie bolo krásne, búrka nehrozila a prales v bezvetrí tak ticho dýchal, že ani list nezašelestil.

Priatelia opustili chatrč a usilovali sa vniknúť do svojho podzemného obydlia. Veľkomyseľne som ich ta pustil a ostražito som načúval, čo sa deje, ale nech som sa akokoľvek namáhal, nezačul som nič.

O chvíľku Marka vyliezla z brloha a dala sa z nepochopiteľných dôvodov vytrhávať trsy trávy a hrabať v zemi. Počínala si tak obratne, že čoskoro vyhrabala jamu, v ktorej sa pohodlne mohla schovať.

„Robí si skrýšu,“ myslel som si. Vyzeralo to naozaj tak. Marka si počínala podobne ako ja, keď som budoval svoju podzemnú skrýšu. Vyhrabanú jamu pokryla vervami a lístím a pustila sa do ďalšej jamy, zrejme pre Francka.

Keď boli obidve jamy prikryté, urobila čosi, čo som nechápaclass="underline" vyhrabanú hlinu sa dala hádzať na strechu prvej diery. Uprostred práce sa však zháčila, akoby premýšľala. Dlho sa dívala na strechu môjho brloha.

„Asi si spomenula na Francka,“ pomyslel som si a netrpezlivo som očakával, čo bude ďalej.