Marka zrazu zmenila pôvodný plán. Miesto na strechu svojej jamy dala sa hádzať hlinu na strechu môjho obydlia. Hoci som nechápal, prečo to robí, pomáhal som Marke zo všetkých síl. Aj Francko vyliezol z brloha a pomohol nám dokončiť započaté dielo.

Priatelia potom utľapkali nahádzanú hlinu rukami a všemožne sa usilovali vtiahnuť ma do podzemia. Pritom ustrašene pískali, akoby im šlo najmenej o život. Keď sa im to nepodarilo, zaliezli do skrýše sami. Ja som stál zamyslený nad čerstvou vrstvou žltej hliny.

Prečo Marka hádzala hlinu na moju strechu? Veď suché listy a výhonky sviežo zelenej trávy, vyrastené z nového humusu, maskovali skrýšu oveľa lepšie ako vrstva čerstvej hliny. Vari sa bála, že udrú mrazy, a hlinou chcela skrýšu lepšie izolovať pred nepohodou?

Vysvetlenie prišlo prv, ako som čakal. Odkiaľsi zďaleka sa ozval podozrivý šelest, ktorý sa o chvíľu premenil na zlovestný bzukot. Nad pralesom sa zjavilo prvé mračno akéhosi hmyzu. Znieslo sa do korún stromov — a priletelo ďalšie, oveľa mohutnejšie. Nasledujúce mračno zastrelo už celú oblohu, takže odrazu bolo šero.

Hmyz rýchle prenikal do všetkých kútov pralesa, až ho celý zaplavil. Niekoľko chrobákov si sadlo i na mňa a poriadne ma dohrýzlo. Utiekol som do skrýše a rýchle za sebou pribuchol vrchnák. Francko s Markou sa tisli k sebe, triasli sa a pískali v takej vysokej tónine, že mi to trhalo uši.

Prešla asi hodina. Chcel som sa podívať, čo sa vonku deje, ale naľakaní priatelia sa mi zavesili na ruky a ťahali ma späť. Poučený niekoľkonásobným uhryznutím poslúchol som a bezmocne som sa uložil na primitívne lôžko. Hodina za hodinou sa míňali, až som napriek prenikavému pískaniu od únavy usnul.

Neviem, ako dlho som spal, ale prebudenie nebolo vôbec príjemné. Na tvári i ústach som mal slanú hlinu a priatelia boli preč.

Francko a Marka utiekli, od strachu utiekli…

Vyskočil som na rebrík a nadvihol vrchnák. Pramienok suchej hliny sa mi vysypal na hlavu a na plecia.

Vykríkol som od hrôzy. Pohľad na krajinu okolo mňa bol taký strašný, že sa mi stislo srdce. Prales zmizol. Do nekonečna sa rozprestierala pustá rovina, z ktorej ako náhrobky v cintoríne trčali kýpte obhryzených kmeňov. Dielo skazy bolo dokonané, mračná hmyzu premenili bujný prales na púšť. Bolo aj po chatrčiach Francka a Marky, žltú hlinu nespestrovalo ani steblo slamy.

A na druhej strane sa červeno lesklo vlnami zvrásnené more…

Čím sa budem živiť? Zásoby potravín ukryté v skrýši nevydržia dlhšie ako na mesiac, i keby som jedol veľmi skromne.

Musím sa pobrať preč.

Ale ako dlho sa budem potĺkať po hroznej púšti? Vydržia mi zásoby do tých čias, kým nájdem ďalší prales? Nájdem ho vôbec? Nezničil prekliaty hmyz všetku vegetáciu?

V skupine kýpťov stromov sa zrazu čosi pohlo.

Francko — a Marka.

A čln. Áno, ťahajú za sebou gumený čln.

Zajasal som. Konečne záblesk nádeje. Bežal som priateľom v ústrety a vrúcne som ich objal. Bránili sa, asi nerozumeli mojim prejavom vďačnosti a priateľstva, ale mne to bolo jedno.

— Ste chlapíci, — vykrikoval som ako bez rozumu. — Tisíckrát vám ďakujem, že ste mi zachránili život. Bez teba, Marka, by ma tá háveď bola zožrala i so strechou nad hlavou. A čln — čln — viete vôbec, čo to pre nás znamená? Hneď to poznáte sami. Aké šťastie, že naša guma tej hávedi nechutnala.

Čln som hneď dôkladne prezrel. Poškodenie nebolo také veľké. Pri náraze na vetvu sa pretrhla len plachta, chrániaca za nepohody náklad alebo cestujúcich. Pri nafukovaní som síce objavil v člne niekoľko malých dierok, ale boli také nepatrné, že vzduch unikal nimi veľmi pomaly.

Vydali sme sa na cestu.

Jedinými našimi veslami boli ruky, pretože pôvodné veslá zmizli v útrobách žravej chrobače.

Zmietaní vlnami plavili sme sa popri piesočnatom brehu. Postupovali sme dopredu naozaj slimačím tempom. Nebolo nič ľahšieho ako ochrannú plachtu premeniť na opornú, ale vietor na nešťastie dul od mora, priamo proti brehu a bol príliš slabý na akékoľvek manévrovanie.

Francko s Markou čoskoro odpozorovali veslovanie, takže sme sa mohli striedať. Veslovali tak vytrvalo a húževnato, že som väčšinu času odpočíval, starajúc sa iba o dierky v člne a o doplňovanie unikajúceho vzduchu.

Na noc sme vytiahli čln na breh a uložili sa na jeho dne pod ochrannú plachtu.

Dlho som nemohol zaspať. V tichu noci doľahla na mňa celou váhou ťarcha opustenosti, beznádejnej opustenosti na neznámej nemilosrdnej planéte, bilióny kilometrov od domova.

Francko i Marka už spali. Rozopol som plachtu a vyliezol z člna. Veľká červená hviezda plakala nad obzorom, medzi blikajúcimi hviezdami preletel občas meteor, zanechávajúci za sebou striebornú, rýchle miznúcu čiaru. Hoci mi do tváre dul teplý vetrík, zdalo sa mi, že z nekonečného vesmíru padá na mňa ľadový dych nezmerných priestorov bez jedinej známky života. Prichodil som si ako utečenec vyhodený z medzihviezdneho lietadla a plávajúci teraz sám, samučký sám v úplne ničím neohraničenej prázdnote.

Má to ešte zmysel ďalej sa beznádejne vliecť pustinami a nakoniec biedne umrieť? Pohľad na hviezdnatú oblohu bol pre mňa neznesiteľný. Vrátil som sa do člna a horko som sa rozplakal.

Iba nad ránom som sa ako-tak upokojil. Aj som začal chladne uvažovať, ako sa najrýchlejšie dostať zo spustošeného kraja do lepšieho prostredia.

„Francko i Marka majú dobré nohy, prečo by ma nemohli ťahať?“ prišlo mi na um. Z morských chalúh som rýchlo uplietol niekoľko metrov dlhé lano a hneď po rozbrieždení som započal s výcvikom svojich spolucestujúcich. Čoskoro pochopili, čo chcem — ba mali z novej funkcie náramnú radosť.

Veselo poskakovali po brehu a čln za nimi len tak letel.

Na poludnie boli už takí unavení, že sa ledva vliekli. Nechal som ich chvíľu odpočívať, a potom som ich znova prinútil do behu. Priznám sa, že sa to bez bitky neobišlo. Zo strachu o svoj život som bol bezohľadný.

Predvečerom Marka spadla a ostala ležať bez pohybu. Francko ju objímal, dýchal na ňu a ronil veľké slzy. Prvý raz som tieto tvory videl plakať.

Marka sa konečne prebrala. Bola taká zoslabnutá, že ledva sedela.

Pochopil som, že bez jedla to dlho nevydržia. S ťažkým srdcom som každému dal niekoľko plodov a veľkomyseľne som dovolil, aby sa vyspali. Na druhý deň som použil inú taktiku. Na breh som poslal len jedného — a druhý sa so mnou viezol v člne a naberal nových síl. Pracovali teraz oveľa ochotnejšie, ale aj tak sme postupovali dopredu čoraz pomalšie. Tvory, premenené na otrokov, navidomoči ochabovali. Ale nepopustil som. Nech sa hoci uštvú na smrť — a čo mi na ich životoch záleží? Hlavne, keď sa zachránim ja. Áno, priatelia, tak hlboko som vtedy klesol.

Nešťastných priateľov zachránil pred skazou vietor. Zosilnel a obrátil sa práve do smeru našej plavby. Chvíľu som uvažoval, či mám Francka a Marku ponechať napospas pustinám, ale nakoniec som ich na smrť zoslabnutých uložil do člna.

— Pohon ma nič nestojí, možno mi ešte preukážete dobré služby, — povedal som si.

Bolo to múdre rozhodnutie; Francko s Markou boli veľmi potrebným zaťažením, dávajúcim mojej biednej plachetnici väčšiu stabilitu.

Počasie nám žičilo. Po niekoľkodennej plavbe sme sa dostali do neveľkej zátoky, ohraničenej väčšími kopcami a niekoľkými nízkymi dymiacimi krátermi sopiek.

Francko s Markou sa opäť znepokojili. Vyľakane som sa obzrel, či sa niekde na obzore nezjavilo nové mračno pažravých chrobákov. Obloha bola síce čistá, ale to ma neupokojilo. Dobre som vedel, ako úžasne vyvinutý a neomylný sluch majú moji spolucestujúci.