Rýchle som prirazil k brehu, aby som si v piesku mohol vykutať skrýšu, ktorú by sme chránili gumeným člnom. Ale Francko a Marka nemali do práce ani najmenšej chuti. Nepomohlo hrešenie ani bitka. Schúlili sa do klbka a len žalostne pískali.

Hnaný nevýslovným strachom začal som dieru vyhrabávať sám. Streštene som odhadzoval piesok na všetky strany, až som si prsty rozodral do krvi.

Znezrady mi čosi zašušťalo nad hlavou.

Zdesene som sa obzrel. Neďaleko mňa dosadali na breh okrídlení Kvarťania. V rukách stískali zaostrené kamene a hrčovité palice. Myslel som, že odbila moja posledná hodina. Nohy sa mi podlomili a bezvládne som klesol do vyhrabanej jamy. Díval som sa do hrozivých tvárí lietajúcich Kvarťanov ako králik zhypnotizovaný hadom.

Keď spozorovali, že sa nehýbem, pristúpili k Franckovi a Marke. Vymenili si s nimi niekoľko ťahavých písknutí, potom ich zodvihli a vzniesli sa s nimi do výšky. Niekoľko ráz nado mnou zakrúžili a odleteli k neďalekému pohoriu.

Trvalo hodne dlho, kým som sa spamätal z preľaknutia. Posilnil som sa niekoľkými sladkými plodmi a poslednými glgmi štipľavej teplej vody z mecha.

Čo teraz? Na úpätí kopcov sa zazeleneli pásy neporušených pralesov, ale práve do tých miest odleteli ozbrojení Kvarťania. A na pustých brehoch hrozí smrť hladom a smädom. Rozhodol som sa pre menšie nebezpečenstvo — odísť vysoko do hôr, do pralesa. Azda sa tam nejako skryjem pred nepriateľmi. Čo ak pískanie je akýmsi ich dorozumievacím prostriedkom? — uvažoval som cestou. — V tom prípade si Francko s Markou posťažovali na moju krutosť — a so mnou bude zle.

Vystúpil som niekoľko sto metrov, kým som neprišiel na potôčik s čistou krištáľovou vodou. S chuťou som sa napil a osviežil si ruky a tvár. Dlho som sa však v tých miestach nezdržoval, lepšie budem ukrytý v húštinách.

Prales sa hmýril zvieratami najrôznejších tvarov a farieb.

Na šťastie to boli tvory plaché a pokojamilovné; prestrašene predo mnou utekali do vnútra tmavého pralesa.

Zastal som pri prvom strome so sladkými plodmi, aby som si obnovil vyčerpané zásoby. Potom som sa zahalil do gumeného člna a čoskoro som zaspal.

Ako dlho som spal, neviem.

Keď som sa prebudil, pršalo. Zdalo sa mi, že sa pôda podo mnou citeľne chveje. „Asi sa mi trasú nohy od slabosti,“ pomyslel som si a zamieril som ku kraju pralesa.

Len čo som zazrel more, vypleštil som oči od hrôzy.

Hladina mora vystúpila najmenej o dvesto metrov, ligotala sa v púšti podo mnou Rýchle som sa usiloval prinútiť otupený mozog k činnosti.

Veď som v horách, hladina nemohla cez noc vystúpiť tak vysoko. Či sa mi azda pomiatol rozum a mám vidiny?

Pretrel som si oči a znova som sa pozrel dolu.

Zrak ma neklamal. More vystúpilo temer po moje nohy.

„Alebo azda hory poklesli do vnútra planéty?“ blyslo mi hlavou. Áno, to je jediné vysvetlenie, v takých obrovských geologických zmenách vôbec nie prekvapujúce.

To, prirodzene, znamená, že pokles horstva môže ešte vždy pokračovať, až nakoniec zmizne so mnou na dne zákerného mora…

Bedlivo som sledoval miesta, kde sa hladina stýkala s horskou stranou. Zúril tam prudký príboj, takže som nemohol odhadnúť, či hladina stúpa, alebo nie.

Nevedomky som čiahol na čln.

Hneď som si však uvedomil, že v takom divokom príboji by som beztak nemohol odplávať…

Obidve veľké slnká zapadli — bezútešnú krajinu zahalila tma. Len maličké červené slnko sa trepotalo nízko nad obzorom a na nepokojnej hladine vykresľovalo blikotajúcu šnúru krvavých svetiel.

Znova sa ma zmocnil pocit bezmocnosti. Ako pštros v nebezpečenstve zahrabal som hlavu do trávy, prikryl sa gumeným člnom a onedlho zaspal.

Snívalo sa mi o dievčati, ktoré som kedysi miloval a ktoré milovalo mňa. Prechádzam sa s ňou v rozkvitnutých sadoch, vtáci radostne spievajú na oslavu jari a kdesi v diaľke spieva skupina mladých ľudí.

— Odpočiniem si tu, chod medzitým ďalej, dohoním ťa, — šepká mi dievča a líha si do sviežej voňajúcej trávy. Hneď usína. V spánku sa tak spokojne usmieva.

Idem teda ďalej. Zrazu som v pustých krajinách planéty Kvarty. Som sám, celkom sám…A predsa nie. Oproti mne idú traja ľudia. Veselo sa zabávajú, akoby ma dosiaľ nespozorovali.

Poznám ich všetkých troch. Volám na nich po menách…Už ma začuli. Prichádzajú ku mne a mlčky si ma obzerajú.

— Čo od nás chceš? — pýta sa najstarší.

— Uzavrieť priateľstvo, nemôžem tu žiť takto sám…

— Priateľstvo? — čuduje sa chlap. — Ty a priateľstvo?

— Áno, chcem žiť s ľuďmi, chcem žiť s človekom, akým som sám, — volám zúfale.

— Chceš žiť s ľuďmi, — smeje sa chlap. — Ale tu ľudí niet. Veď si nás zabil.

Obraciam sa a bezhlavo utekám. Za pätami mi škrečí príšerný smiech šialenca. Zrazu som v matkinom náručí. Hladká ma po vlasoch a ticho upokojuje. Som opäť malým chlapcom. Vyplačem sa a veselo sa rozbehnem medzi deti, naháňajúce sa na ihrisku. Pestro pomaľovaný malý kolotoč radostne tancuje valčík, na malej lokomotíve kýva mi na pozdrav ešte menší strojvodca. Usmievavé dievčatko s jamkami na tvárach mi dáva kytku fialiek a ja jej za to tisnem do náručia veľkú plachetnicu, ktorú som si sám zhotovil.

Do tváre sa mi oprel studený vietor. Zahvízdal a zaraz odniesol do nekonečna dievčatko i kolotoč a malý vlak.

Prečo prišiel ten ľadový vietor? Veď je jar?

Otváram oči, prebúdzam sa. Ľadový vietor skutočne fúka. Predo mnou nekonečné more s tisícmi pustých ostrovčekov…

Zatriasol som sa od zimy i od hrôzy. Z ružového sna rovno do hroznej skutočnosti…

Pozrel som na modrozelenú ťažkú oblohu a skríkol som od úzkosti. Hoci bola tak vysoko, zdalo sa mi, že je tesnou klietkou, zvierajúcou mi srdce. Čím nekonečnejšie priestory, tým horším väzením sú, ak je človek odsúdený žiť sám, bez stisnutia ruky, bez zvuku ľudského hlasu, bez objatia.

Všetko sa mi zrazu videlo smiešnym — ja sám, hŕbka plodov okolo mňa, gumený čln — i nevľúdne more dookola. Začal som sa nahlas smiať, znova a znova som vybuchoval v záchvatoch smiechu.

— Zošalel som, — povedal som si s hrôzou, keď som sa opäť upokojil.

Ale uvažoval som celkom rozumne.

„Horstvo pokleslo. Neocitol som sa na ostrove?“ vhuplo mi do hlavy.

Gumený čln som uložil do spleti vetiev a pobral som sa na najbližší vrchol. Bol to kužeľ odpočívajúcej sopky. Z hlavného krátera unikal len biely dym. Z malých bočných kráterov pramenili zlaté potôčiky žeravej lávy.

Rozhľad z vrchola sopky ma presvedčil o tvrdej skutočnosti. Klesajúce horstvo sa skutočne premenilo na ostrov. Najbližšia pevnina — alebo veľký ostrov — rysovali sa až na obzore.

O niekoľko dní ma stúpajúce more zahnalo ešte vyššie do hôr. Pokles horstva sa však zastavil. Aj more sa postupne utíšilo. Obloha znachovela — čo bol neklamný príznak lepšieho počasia.

Naplnil som čln sladkými plodmi a vydal som sa na dlhú nebezpečnú cestu po mori. Čoskoro som bol taký unavený, že som musel pristáť pri malom ostrovčeku. Ale aj ten sa mi potopil pod nohami. Pokračoval som v krížovej ceste.

Po dvojdennej plavbe som sa konečne dostal na pevninu. Bol som taký slabý, že som sa len s vypätím všetkých síl vyšplhal na breh a vytiahol za sebou čln. Len čo som sa ocitol na pevnej pôde, stratil som vedomie.

Prebudil ma chladný príboj mora. Hladina opäť vystúpila…Doplazil som sa do malej rokliny, oprel hlavu o čln a opäť omdlel.