Keď som sa prebral, bola noc. Zdalo sa mi, že som v pekle. Zem sa triasla a pukala, hory mi soptili nad hlavou, roklinou, v ktorej som bol ukrytý, hnala sa ľadová búrka. A v srdci zúfalstvo…

Ľahol som si medzi rozhádzané, ešte teplé balvany a čakal, kým ma zaleje žeravá láva.

Ohlušujúci výbuch neďalekej sopky ma znova prebral k životu. Strach o život zvíťazil nad beznádejnosťou. Vyskočil som a bezhlavo som letel po horúcej stráni. Na cestu mi svietili plamene vulkánov.

Niekoľko ráz som spadol, dnes už neviem, či preto, že sa triasla zem, alebo preto, že mi nohy vypovedali službu. Čoskoro som sa dostal k malej horskej riečke, tečúcej v hlbokom koryte. Jej voda vrela ako v kotle nad plameňom. Ďalej som nemohol ísť, iba popri brehu, pretože po ľavej ruke sa zvažovala k rieke strmá skalná stena. Para, unikajúca z koryta, pálila ma vo vyschnutom hrdle a oparila mi celú tvár. Obkľúčila ma mliečnou hmlou, takže som musel postupovať dopredu, len čo noha nohu minie.

Nakoniec som prešiel úžľabinou. Ocitol som sa na širokej rovine, ktorá sa končila na obzore pralesom.

Dunenie za mojím chrbtom ma opäť popohnalo do šialeného behu. Ako splašený kôň skákal som cez výmole a jarky, potkýnal som sa po kameňoch a hustej spleti rastlín.

V pralese som videl svoju spásu. Vbehol som do jeho šera a ako divý zúrivo prerážal húštiny.

Liany a šupinaté kmene mi driapali tvár i ruky. Bolesť som však necítil — len akýsi vzdialený pocit, že po celom tele mi tečie lepkavá krv.

Síl rýchle ubúdalo.

Doplazil som sa až k stromu so svietiacimi plodmi — a klesol som v bezvedomí.

Ako dlho som tak ležal, neviem. Prebudila ma pálčivá bolesť v nohách.

S námahou som otvoril opuchnuté viečka.

Skríkol som od hrôzy. Olizovali ma plamene, topánky a nohavice na mne už horeli. Vyskočil som a s vypätím posledných síl unikal som pred strašnou smrťou. Na šťastie prales nehorel rýchle. Hrubé dužinaté listy obsahovali veľa vody. Kmene plné miazgy pukali v páľave ohňa ako vybuchujúce granáty.

Keď som sa dostal na kraj pralesa, zvalil som sa na zem a dlho som lapal dych. Chvíľami sa mi zdalo, že sa zadusím — stiahnuté hrdlo mi vypovedalo službu.

So zaťatými zubami som sa obrátil a rozhliadol. Po šedivej oblohe sa váľali klbá dymu. Predo mnou sa dvíhal kupolovitý kopec s holým piesčitým vrcholom.

Vstal som a po mnohých dlhých odpočinkoch som sa doplazil hore, aby som mal lepší výhľad po okolí. Len hmlisto si spomínam, že za kopcom som zazrel pravidel ne zvlnenú rovinu. O chvíľu som totiž usnul. Do horúčkových snov vmiesil sa akoby rachot z diel a hučanie rozbúreného mora.

Prebudil ma lejak a krutý pocit smädu. Sadol som si, aby som vypátral, či niekde neobjavím potok alebo kaluž vody. Neviete si predstaviť, aký som bol ohromený, keď som sa podíval na krajinu pred sebou. Myslel som, že blúznim. Zvlnený terén sa premenil na rad oblých horských hrebeňov. Na jednom z nich som sedel ja. Ani stopy nebolo po poprehýbanej rovine, zmizol i kopec, na ktorého vrchole som usnul.

Telo som mal ako dolámané. Len o chvíľu som spozoroval, že pôda sa chveje a kolíše.

Hučanie v ušiach prehlušil rachot, doliehajúci sem odkiaľsi diaľky. Zem podo mnou sa priamo rozhojdala a v niekoľkých chvíľach sa tak dopukala, že som sa zaboril do vlhkého piesku.

Zrazu sa mi zdalo, že hrebene klesajú a ja pomaly stúpam k nebesám. Ako som neskoršie spoznal podľa horstva, z ktorého som utiekol, vydúval sa a stúpal jedine hrebeň, na ktorom som bezmocne sedel v piesku a stŕpnuto sledoval rôzne zmeny krajiny. Za niekoľko hodín ma vydvihlo do obrovskej výšky. V diaľke sa rozbesnilo more. Vlny vysoké ako hrádze zúrivo bili do pevniny a odtŕhali celé kusý zeme. Z pralesov vybehli čudné jaštery a splašeno utekali k novovzniknutej hore, ktorá ma vydvihla.

Vyškriabal som sa z piesku a trmácal sa opačným smerom dolu, aby som sa pred nimi zachránil.

Zvieratá ma čoskoro dohonili. Ich mohutné svalnaté telá sa mihali popri mne ako preludy. Ani jeden z obludných tvorov nejavil o mňa záujem.

„Asi utekajú pred veľkým nebezpečenstvom,“ šľahlo mi hlavou a znova som sa vzchopil. Ubehol som niekoľko krokov a opäť klesol. Zúfale som sa díval za utekajúcimi zvieratami. Popri mne sa práve plazil jašter, ktorý sa pre svoje ťažké telo a neohrabané mocné nohy oneskoril za ostatnými. Niekoľkými skokmi som bol pri ňom. Zachytil som sa kostených doštičiek, ktorými bolo posiate jeho telo, a vyšplhal som sa na chrbát.

Jašter ma zrejme ani nezbadal. Napínal všetky sily, aby dohonil ostatné.

Obzrel som sa. Kúštik za nami sa valil netvor s dlhým krkom a obludnou papuľou, vyzbrojenou drobnými ostrými zubami. Stačilo, aby trošku natiahol krk — a moja púť peklom by sa zaraz bola skončila. Ale — keď ti už hrozí nebezpečenstvo zo všetkých strán, prestaneš sa báť a začneš chladno uvažovať. Nebudete mi veriť, ale ja som v tej hrôze začal premýšľať, ako sa nebezpečnému tvorovi ubrániť.

Kým som sledoval nebezpečenstvo za chrbtom, dobehol môj koráb k širokej rieke. Bez rozmýšľania sa vrhol do vody a plával na druhý breh, nad ktorým sa už dvíhali prvé stráne veľhôr. Údolím zaznel dunivý hukot. Mocnel a čoraz väčšmi ohlušoval. Jašter podo mnou napol všetky svaly, aby prekonal niekoľko metrov, ktoré chýbali po breh.

V zákrute údolia sa zjavila mohutná hrádza vody, ktorá ako pohybujúci sa vodopád rútila sa priamo proti nám.

Zoskočil som z tela záchrancu a niekoľkými pohybmi som sa dostal na breh.

Dodnes sa tomu čudujem, kde sa vo mne vzalo ešte toľko energie. Vyskočil som na breh a chcel som bežať hore stranou. Len čo som sa zachytil balvana, zaplavil ma dážď spenenej vody.

Zavrel som oči a bezmocne očakával, čo príde.

Príval vody sa však prehnal a ja som ostal tesne nad ním visieť na balvane. Úbohý jašter — môj záchranca — zmizol v rozbesnenom živle.

Nové nebezpečenstvo číhalo na mňa na stráni. Odpočívalo tu niekoľko jašterov, ktoré nemali dosť sily, aby sa vyšplhali vyššie.

Voda ustavične stúpala — dosahovala mi až po chodidlá. Nedá sa nič robiť, musím pokračovať v ceste. Sklonil som sa nad hladinu a dlhými glgmi som sa napil. Voda bola trochu slaná, ale pálčivý smäd predsa len zahnala. Ba zdalo sa mi, že mi trošku aj vrátila sily do rúk a nôh.

„Využijem ochabnutosti zvierat a vystúpim vyššie do hôr,“ uvažoval som.

S námahou som vyliezol až na malú náhornú rovinu a zaliezol do sviežo zeleného krovia. Šťastie sa mi opäť na chvíľu vrátilo. Priam na dosah ruky sa kolísali na vetvách nachové oválové plody, ktoré som poznal a na ktorých som si už viac ráz pochutnal. Vietor skučal a občas sa nad krovím ukázala hlava niektorého z jašterov. Ale ja som na nič nedbal. Hltavo som prehĺtal šťavnatú sladkú dužinu.

Únava mi čoskoro zavrela ťažké viečka. Keď som sa prebudil, opäť som siahol po plodoch, najedol som sa a znova zaspal. Tak som v húšťavách strávil niekoľko dní. A boli to trpké dni, to mi iste veríte. Na oblohe sa striedali dve slnká.

I keď už jedno dávno zapadlo, druhé stálo ešte len na vrchole klenby.

Pohyby horských masívov prestali, sopky zhasli. Vnútro planéty sa vybúrilo a teraz odpočívalo. Na ako dlho, o tom som nemal pochopiteľne ani tušenia.

Počasie sa tiež zlepšilo. Tmavý čmud sa rozplynul a ovzdušie sa očistilo od popolného prachu.

Z príjemného pokoja ma vyrušil len jašter, ktorý dostal chuť na listy kra, pod ktorým som odpočíval. Trochu ma nastrašil, ale ináč sa nič nestalo.

Rany na tele sa napodiv rýchle hojili a zaschýnali. Čoskoro som sa dostal z najhoršieho.