Opustil som svoj útulok a pomaly putoval do hôr, do rokliny, kde som v zúfalstve a záchvate strachu zabudol svoj jediný majetok, gumený čln. Srdce sa mi stískalo od úzkosti. Bez neho by sa moja nádej na udržanie holého života zmenšila na minimum.

Čím vyššie som vystúpil, tým širší bol rozhľad. Zdá sa vám to azda prirodzené, ale mňa to prekvapovalo. Čudoval som sa, kam sa podeli hory, ktoré podo mnou vyrástli, keď som ležal v bezvedomí. Zdalo sa mi, že sa opäť vyrovnali na rovinu, akoby ich vyvalcoval obrovský valec. Hmlový opar, ktorý sa váľal pod horami, nedovolil prezrieť si rovinu dôkladne. Až keď žiara obidvoch sĺnc hmly rozohnala, videl som, že dookola bolo more, posiate mnohými drobnými ostrovčekmi. Kopce, ktoré sa na kratučký čas dvihli k oblohe, prepadli sa naspäť a vytvorili zvrásnené dno nového mora.

Sú tieto hory na niektorom mieste spojené s pevninou, alebo sa stali opusteným ostrovom? To bola otázka, na ktorú som si zatiaľ nevedel dať odpoveď. Ak som skutočne na ostrove, potom bez člna sa odtiaľto nikdy nedostanem. Drevo je tu ťažšie ako voda, takže na stavbu člna niet ani pomyslenia. A bez potravy tu tiež zahyniem…

Obava o čln ukrytý v rokline hnala ma jednostaj nahor.

Po niekoľkých hodinách výstupu som narazil na vážnu prekážku — na tuhnúce prúdy lávy. Musel som ich ustavične obchádzať, čím sa mi cesta neprestajne predlžovala.

Na niektorých miestach boli výrony lávy také mohutné, že úplne zmenili tvárnosť krajiny a ja som čoskoro stratil orientáciu. Musel som sa veľký kus vrátiť naspäť až k húštinám a pralesom a zásobiť sa sladkými plodmi, ktoré mi nahrádzali nielen jedlo, ale aj nepostrádateľnú vodu.

Najmenej desať dní som blúdil obryvmi a úžľabinami po stranách a náhorných rovinách.

Konečne som došiel k rokline, ktorú som tak dlho hľadal. Obidve slnká boli už za obzorom. Nad hlavou mi blikotali hviezdičky.

Keď som sa priblížil ku vchodu do rokliny, zdalo sa mi, že v nej niečo horí. Prezrádzali to svetlá, ktoré poletovali na druhej stene.

Dych sa mi zatajil v prsiach.

Môj čln! Bez rozmýšľania som sa vrútil medzi skalné steny. Ale hneď som sa zháčil. Uprostred rokliny plápolala pravidelne nakladená hranica dreva a okolo nej sedeli — Kvarťania.

Asi ma počuli, lebo zamávali krídlami a vzniesli sa do výšky. Aj s člnom.

Už som ho na šťastie nepotreboval. O niekoľko dní ste ma našli na brehu mora.

Ďakujem vám.

Prešiel ďalší rok, rok usilovnej práce a bojov.

Vedci sa opäť rozdelili na tri pracovné skupiny. Skupina Molodinovej vyrábala súčiastky na opravu Lúča, Navrátilova skupina mala na starosti opravu medzihviezdneho lietadla a skupina doktorky Svozilovej skúmala planétu Kvartu a zhromažďovala vedecké materiály pre Svetovú akadémiu vied.

Práve vo chvíľke, keď ľudia na Zemi so zatajeným dychom sledovali prvú televíznu reportáž zo života na Kvarte, z Lúča — ktorý stále ešte obletoval planétu — vyplávala do medziplanétneho vzduchoprázdneho priestoru skupina vedcov, aby vmontovala posledný náhradný diel do poškodenej vonkajšej steny lietadla. Hlboko pod ním zdanlivo pokojne stála obrovská zahmlená guľa — a koldokola bez jediného žmurknutia svietili milióny hviezd. Všetky tri slnká, ovenčené zelenkavou zubatou korónou, osvecovali lesklé steny Lúča i šedivé skafandre vedcov.

Práca šla rýchle od ruky. Vedci pracovali mlčky, pretože postup montáže bol vopred presne dohodnutý.

V malých prijímačkách v kuklách skafandrov sa zrazu ozval signál osady Dobyvateľov vesmíru:

— Tu Molodinová. Diel číslo 634, teda posledný náhradný diel hlavnej konštrukcie Lúča práve dokončili. Asi o desať minút štartuje Šíp. Aj výroba reaktorov je zabezpečená. Inžinier Fratev našiel v okolí Fajky bohaté ložiská všetkých potrebných surovín. Sopka, ktorej sme tak často zlorečili, uľahčila nám nakoniec ťažkú úlohu. Bez jej činnosti by suroviny ostali ukryté hlboko vo vnútri planéty.

— My sme tiež dosiahli veľké víťazstvo, — volal Navrátil radostne. — Pred niekoľkými minútami sme vmontovali poslednú dosku. Obidva plášte lietadla sú v poriadku. Práve sa vraciame do riadiacej kabíny. Prišli nejaké nové zprávy zo Zeme alebo z Fotónu a Elektrónu?

— Ešte neviem, Madarász je pri vysielači. Vráti sa asi o hodinu. Hneď vám podám zprávu. Teším sa, že sa skoro uvidíme.

Vedci opustili vzduchoprázdny medziplanétny priestor, prešli hlavnou spojovacou chodbou a v riadiacej kabíne si sňali priehľadné kukly skafandrov.

— Na zprávy zo Zeme nemusíte čakať, veď máme svoj astrogravimeter. V tom zhone by som skoro bol na to zabudol, — klopol sa do čela Čan-su. — Podívame sa, čo má pre nás zaujímavého.

Čan-su vstúpil do observatória a sklonil sa nad prístroj. Kontrolný pásik bol husto popísaný. Vedec ho prebehol očami a rýchle sa sklonil ešte väčšmi, aby lepšie videl.

— Veď to nemá zmysel. — Rýchle prevínal celý pásik, ale značky boli stále rovnako nezrozumiteľné.

— Ako na Fotóne a Elektróne — i náš astrogravimeter sa zbláznil, mrmlal si pre seba. Otvoril kryt a nazrel do prístroja.

— Všetko v poriadku — aha, už to mám, — zvolal víťazoslávne a priskočil k služobnému telefónu…

— Súdruh Navrátil, poďte sa pozrieť do observatória.

Navrátil doletel o niekoľko minút.

— Stalo sa azda niečo vážneho? — opýtal sa zadychčano.

— Neľakajte sa, nie je to také strašné, — upokojoval ho Čan-su. — V gravimetri sa nám pokazilo automatické smerovanie prijímacej antény. Anténa je už dlhší čas obrátená práve opačným smerom. K nášmu Slnku sa obrátila chrbtom, väčšmi sa jej zaľúbilo súhvezdie Hadonoša. A výsledok? Prečítajte si to sám…

— Päť rán do vrán, — uľavil si Navrátil, keď si pásik prezrel. — Alebo sme zachytili nejaké vážne poruchy v gravitačnom poli, alebo nejaké rýchle presuny telies v slnečnej sústave Hadonoša — alebo…

— Alebo to celkom dobre môže byť normálne vysielanie neznámych tvorov, ktorí žijú v súhvezdí Hadonoša. Či vari myslíte, že len my ľudia sme takí geniálni, aby sme mohli gravitačné pole využiť na dorozumievanie?

— To si určite nemyslím, — zasmial sa Navrátil. — Rozhodne nám pribudol ďalší problém na rozlúštenie. Nepochybujem o tom, že tento oriešok bude poriadne tvrdý. Ostatne nikto nemohol očakávať, že všetky záhady, s ktorými sa tu stretneme, rozlúštime hneď na prvej výprave k susedným slnkám…

Čas bežal…

Statoční dobyvatelia vesmíru dokončovali už opravu Lúča a súčasne dopĺňali zásoby pohonnej hmoty na dlhú spiatočnú cestu. Všetky poškodené reaktory atómovej elektrárne medzihviezdneho lietadla už opravili. Reaktory, zničené nárazom meteoru a katastrofou v podzemnom obydlí, boli nahradené novými reaktormi, vyrobenými v provizórne vybudovanej dielni na Prestretom stole.

— Dnes začíname stavbu posledného reaktora, — radostne hlásil Madarász ľuďom na Zemi a posádkam na záchranných lietadlách Elektróne a Fotóne. — Najneskoršie o dva mesiace bude náš Lúč schopný vydať sa na spiatočnú cestu.

— Rozhodne neopúšťajte Kvartu prv, ako k vám doletíme, — znela Chotenkovova odpoveď. — Stretneme sa najneskoršie o rok. Za ten čas môžete dokonale preštudovať celú planétu. Doteraz vám nezvyšovalo na štúdium príliš mnoho času. V prípade, že vám na dokončenie opráv chýba nejaká dôležitá súčiastka, nelámte si tým hlavu. Netrápte sa. Všetky náhradné diely i rezervné reaktory vezieme so sebou.