— Má to ešte zmysel babrať sa tu s posledným reaktorom, keď nám ho vezú na Elektróne? — namietal Fratev, keď si prečítal Chotenkovovu zprávu. — Aby do toho hrom tresol — ešte som sa po Kvarte poriadne ani neobzrel. Ktovie, kedy sa sem zase dostanem, — usmial sa lišiacky.

— Keby som sa na vás teraz nedívala, ani by som neverila, že to hovoríte vy, najobetavejší pracovník, — krútila hlavou Molodinová. — Vari chcete, aby sme teraz, niekoľko krokov pred cieľom, založili ruky za chrbát a pohodlne čakali, kým nám pomôžu z kaše iní? Keď si môžeš pomôcť sám, na pomoc nečakaj. — Ešte chcela niečo dodať, ale odrazu sa zháčila.

— Asi sa stalo niečo vážneho, podívajte sa, — ukázala oblokom na Cahéna, ktorý letel k obytnej budove.

— Súdružka Molodinová, súdružka Molodinová, zle je, — lapal Cahén dych. — Seizmografy i naše automatické meteorologické stanice nám zo všetkých kútov Kvarty oznamujú povážlivé zmeny na povrchu planéty. Automat pri Shakespearovom zálive hlási teplotu sedemdesiat stupňov Celzia. Vernovo jazero — šesťdesiattri stupňov. Amundsenove fjordy — päťdesiatsedem stupňov…

— Musíme urýchliť prípravy na odchod, — Molodinová sa obrátila k Alene, ktorá stála vedľa Seversona.

— Ihneď naštartujte Šíp a leťte do Kvartánie doplniť zásobárne Lúča pohonnými hmotami. Na spiatočnej ceste z Lúča obleťte celú planétu a dokončite zbierku rastlín a živočíchov pre akadémiu. Nezabudnite na rýchle rastúce rastliny — možno nám na Zemi budú užitočné…

A my, priatelia, my dokončíme posledný reaktor pre Lúč…Nad riekou Nádejou sa váľali chumáče rannej hmly…

Pracovisko na Prestretom stole bolo noc čo noc ožiarené silnými reflektormi. Vedci pracovali až osemnásť hodín denne a spali len niekoľko hodín.

O štrnásť dní seizmografy i meteorologické automaty stíchli.

— Sopečná činnosť v Geózii i Nerudánii značne poklesla, — hlásila Svozilová z cesty okolo planéty.

Molodinová prerušila práce na stavbe reaktora a nariadila, že si všetci musia dôkladne odpočinúť.

Kým Madarász pripravoval večeru, ostatní unavene sedeli v klubovni. Jediný Fratev udržoval náladu.

— Ste vy ale nezmar, — smiala sa Molodinová, keď Fratev dokončil veselú historku z putovania po Afrike.

— To ešte nič nie je proti tomu, čo som prežil na Sahare, — pokračoval Fratev v rozprávaní. — Montujem práve čerpadlo na západnej hranici Egypta, keď sa tu zrazu na mňa vyrúti lev. Čo myslíte, že som urobil? Vytiahol som z fazónky ihlu a…

Nedokončil.

Svetlá v klubovni niekoľko ráz zablikali a zhasli. Vedci utonuli v tme. Fratev skočil k obloku a jediným myknutím odhrnul záves. V medzere medzi rýchle letiacimi mrakmi sa na chvíľu ukázala Proxima, orámovaná niekoľkými dúhovými kruhmi.

— Oceliareň je tiež bez prúdu, — zvolal Fratev zdesene a otvoril oblok. Z tmy sa vynorila dlhá Seversonova postava.

— Súdružka Molodinová, súdružka Molodinová, zle je, — volal zúfalo. — Elektráreň v osade Neviditeľných nám prestala dodávať prúd. Oceliareň a dielňa sú bez energie. Asi sa v nej niečo prihodilo — alebo nám niekto prerušil prenos. Kde je Alenka?…

Klubovňu preťalo niekoľko kužeľov svetla z vreckových atómových lámp.

Molodinová zapla vysielač a kŕčovite stisla mikrofón.

— Haló, haló — tu osada Dobyvateľov vesmíru — Molodinová. Voláme súdružku Svozilovú — voláme súdružku Svozilovú — závažná zpráva.

— Tu Svozilová, tu Svozilová — počujem…

— Kde ste?

— Rozhodli sme sa, že prenocujeme na jednom z koralových ostrovov v mori Života. Práve som vás chcela volať. Čo sa stalo?

— Ihneď sa leťte podívať do osady Neviditeľných. Gravitačná atómová elektráreň zlyhala. Ak bude v poriadku, na spiatočnej ceste prezrite všetky prenosné medzistanice.

— Rozumela som. Štartujeme…

Klubovňa onemela napätým tichom. Vedci nervózne prechádzali po miestnosti. Kvarťanské mláďa, ktoré prišlo so Seversonom, čupelo pri stene a triaslo sa po celom tele. Občas vydalo zo seba ťahavý piskľavý zvuk, ktorý sa končil v nečujnom ultrazvuku.

— Chvíľami sa mi zdá, že sa mi pôda chveje pod nohami, — prerušil mlčanie Severson. — Nemáte taký istý pocit?

— Nervy — rozrušené nervy…treba zachovať rozvahu, — duto riekol Madarász. Stal si k obloku a zhlboka vdýchol chladný osviežujúci vzduch.

— Preboha! — skríkol a chytil sa za hlavu.

Celý obzor vzbĺkol krvavou žiarou, ktorá rýchle mohutnela. Na niekoľkých miestach vyšľahli blkotavé jazyky plameňov. Za chrbtami vedcov sa ozval praskot.

— Steny sa pukajú, rýchle preč! — zúfalo zvolal Fratev. Schytil Molodinovú za ruku a ťahal ju k dverám.

Z miestnosti sa však nedostali. Dlážka sa kŕčovito zachvela a hneď potom sa preborila.

— Kde je Alenka, kde je Alenka? — volal Severson ako bez rozumu.

Spadli na zem. Pred nimi sa zrútila povala a za ohlušujúceho rachotu zavalila východ z klubovne.

— Oblokom! — zachrčal Fratev, vstal, zatackal sa a rovnými nohami vyskočil von. Madarász za ním.

Molodinová a Severson zamierili k vysielaču.

— Rýchlejšie — rýchlejšie, — súril Fratev. Skočil naspäť do klubovne. Molodinovú zodvihol a podal ju Seversonovi, ktorý už stál pod oblokom.

— Tu Svozilová, — rozhovoril sa zrazu vysielač úzkostlivým hlasom. — Celá západná Geózia sa ocitla v jedinom ohni. Osada Neviditeľných zmizla z povrchu Kvarty. Na jej mieste sa dvíha obrovské pohorie.

Molodinová chytila mikrofón, ale hlas jej uviazol v hrdle. Na Prestretom stole sa zjavila kľukatá červená čiara. Z útrob zeme sa vyvalil štiplavý dusivý dym. V koryte rieky Nádeje zasyčala para.

— Po-moc, pomoc, — dusila sa Molodinová.

Zúbožený a vyhladovaný došiel nakoniec McHardy do hôr, do Rajského údolia. Nebolo to už ono idylické údolie, ktoré pred časom opustil. Z bujnej vegetácie ostali iba ohorené kýpte. Na miestach, kde bolo jazierko, zívala hlboká priepasť, nad ktorou sa strašidelne vypínala dymiaca sopka. Časť údolia bola zavalená obrovskými hrudami stuhnutej lávy.

McHardy dlho zničene pozeral na obraz skazy.

— Prekliaty život, najlepšie rázne ho ukončiť.

Rozbehol sa k priepasti, ale na jej okraji sa v poslednej chvíli zastavil.

— Žiť nemôžem a na smrť nemám dosť odvahy…

Doplazil sa až k rokline a nesmelo pozrel do hlbiny. Na tmavom dne sa leskli akési predmety.

— Lastovička! — skríkol naradovane a celým telom mu prebehla zimnica. Vyskočil a bezhlavo letel pustým údolím dolu k divokému pralesu, ktorý na úpätí hory unikol skaze. Dobehol do húštin a ako šialený stŕhal zo stromov dlhé liany, porastené plazivými parazitmi.

Ovešaný lianami vrátil sa k priepasti. Sadol si na kraj a náhlivo spletal dlhé lano. Keď sa mu zdalo, že je už dosť dlhé, pripevnil ho na skalný útes a pomaly sa spúšťal dolu.

Konečne sa dostal na dno. Niekoľkými skokmi prebehol medzi balvanmi k ligotajúcim sa predmetom a stŕpnuto zastal.

Lastovička bola roztrieštená na veľa kusov. Z reaktora i raketového pohonu ostali len trosky. V zúfalstve sa vrhol k žalostným zvyškom lietadla, ako bez rozumu ich prehadzoval a obracal na všetky strany.