Vtom padol jeho zrak do širokej pukliny v skalnej stene. Pevne zvierala časť

trupu lietadla, ktorá bola čudnou náhodou uchránená pred ostrými skalnými hrotmi. Pomocou lana sa vyšplhal hore — a zajasal. V pokrútenej časti kabíny objavil pravý poklad: rozbitú debnu s konzervami, skafander a niekoľko kníh, gumený čln — a vysielač. Hneď ho zapol, ale prístroj zaryto mlčal.

— Veď ťa ja donútim hovoriť, — uvažoval nahlas. — Ale najprv si ťa odnesiem do bezpeky na pohodlnejšie miesto.

Vynášanie cenných vecí z priepasti mu zabralo celý deň. Na smrť unavený si ľahol na gumený čln a hneď zaspal.

V noci ho prebudil chlad. Rozospato sa rozhliadol. Hneď sa však spamätal. Nad skalným chrbátom blikala červená žiara, vrhajúca príšerný svit na plávajúce mračná.

Hnaný strachom rozžal lampu a vybehol na hrebeň.

Nekonečná rovina pred ním sa zvíjala v plameňoch. Na obzore, asi na tých miestach, kde stála osada Neviditeľných, dvíhala sa k oblohe veľká vypuklina. Uprostred sa pôda pretrhla a na mieste výbuchu vyšľahol ohnivý stĺp.

Hnaný hrôzou utekal McHardy naspäť.

— Zachránia ma, zachránia ma — nenechajú ma tu zahynúť, — chytil vysielač do trasúcich sa rúk. Rýchle ho otvoril a nazrel dnu.

— Je zničený, — klesla mu hlava na prsia.

— A čo príjem? — spamätal sa o chvíľu. Stisol zapínač a pomaly krútil gombíkom.

— …haló, haló, zmeňte kurz, — ozval sa zrazu Fratevov hlas.

— Na Nádeji nemôžete pristáť, jej vriaca voda uniká do širokých trhlín v zemi. Čakajte nás v prielive, možno sa dostanete k helikoptére — dosiaľ nie je poškodená…

McHardymu vystúpil na čelo studený pot.

— Sme zachránení — sme na palube helikoptéry. Nikto nie je vážne poranený…voláme Lúč. Tu Molodinová. Oznámte záchrannej výprave, že život na Kvarte sa stáva nemožným…

— Tu Navrátil. Statoční súdruhovia, čakáme vás na Lúči! Je pripravený na odlet. Chotenkovovi sme oznámili, že lietadlo je aj bez posledného reaktora schopné ďalšieho letu. Na šťastie sme sa zavčasu zásobili pohonnou hmotou. Malého Xaveria vezmite so sebou…

…Práve sme zachytili zprávu z Elektrónu, že so záchrannou výpravou sa stretneme na planéte X v slnečnej sústave Proximy Centauri…

Nad hlavou McHardyho sa rozpútala veľká búrka. Guľové blesky sa križovali na oblohe, praskali a vybuchovali. Do ohlušujúceho rachotu sa opäť ozval hlas Molodinovej.

McHardy pritisol ucho na prijímač.

— …helikoptéru sme šťastlivo naložili do Šípu.

Štartujeme.

Zbohom, nešťastná Kvarta. Maj sa dobre a skoro sa spamätaj z horúceho kúpeľa. A vám, nešťastní okrídlení Kvarťania, želáme veľa šťastia do ďalších dní. Možno vás vaše krídla zachránia pred katastrofou.

Buďte zdraví…

McHardymu stuhla krv v žilách. Kŕčovite zovrel ruky a nechty vryl do opuchnutej tváre.

— Odlietajú, navždy odlietajú…ostanem tu sám — tak strašne sám — uprostred pekla, bilióny kilometrov vzdialený od rodnej zeme a od ľudí…Od šťastných ľudí…Nevedia, že ma tu navždy opúšťajú…

Vyskočil a v zúfalstve kričaclass="underline"

— Ľudia — Bože — ľudia — neopúšťajte ma!.

Jeho hlas pohltila búrka…

Je to uskutočniteľné? Dosiahne ľudstvo víťazstva vedy a techniky, o ktorých hovorí román? Alebo je to všetko číro-čistá fantázia spisovateľa?

Podobné otázky si iste položil mnohý z vás, keď prečítal túto knihu.

Dajme na chvíľu fantáziu nabok a podívajme sa na problémy tohto románu očami chladnokrvného vedca. Odpovedzme si jednoducho na otázky, ktoré sme mali na ume pri čítaní.

Je uskutočniteľný let do vesmíru? To je iste prvá a podstatná otázka.

Dnes už i najprísnejší vedci odpovedajú jednoznačne: Áno!

Ľudstvo od pradávna túži prekonať prekliatu zemskú príťažlivosť a vzlietnuť k nebesám, k záhadnému Mesiacu a trblietavým hviezdam.

Pozrime, čo o tom píše sovietsky vedec a spisovateľ A. A. Sternfeld v populárnovedeckej knihe Lety do vesmíru:

„Táto túžba ľudstva sa mimoriadne výrazne prejavuje v ľudových povestiach a vo fantastických románoch. Vedec nemôže obchádzať tieto pramene a vôbec ich odmietať. Románopisec nadhodí niekedy riešenie technických otázok, ktoré sú správne, ktoré však on sám nemôže presne zdôvodniť. Stáva sa, že myšlienka vyslovená románopiscom, hoci sa zdá celkom fantastická, privedie vedca na to, aby bádal v novom smere. Prísne vedecké bádanie, spojené so smelou technikou tvorivosti mení fantáziu na skutočnosť.

Z toho hľadiska nebude zbytočné pripomenúť si niektoré ľudové povesti a urobiť prehliadku niektorých projektov, nadhodených svojho času románopiscami.

Mytológia všetkých národov je bohatá na povesti o letoch k nebeským svetlám, uskutočňovaných väčšinou pomocou vtákov alebo koni. Povesti však zriedka hovoria presne o tom, ako sa tieto lety konajú, a niekedy ich priamo zahaľujú do rúcha tajomnosti.

V knihe kráľa Aššurbanipala, nájdenej pri vykopávkach v Ninive (na rieke Tigrise v dnešnej Mezopotámii), je rozprávanie o lete k nebesám vyryté do hlinených valčekov. Kráľ Etana (3200 rokov pred n. I.) vyletel vraj do takej výšky, že najprv videl Zem obkolesenú mórami ako „chlieb v chlebovom košíku“, a neskoršie ju vôbec stratil z dohľadu.

V staroindickej filozofickej epizóde Bchagavadgíte z eposu Mahabhárátan sú

pokyny jogom pre cestu na Mesiac, a v epose vynikajúceho stredovekého indického básnika Tulsí Dása Rámájánam sa popisuje mimozemská pút indického mytologického hrdinu Rámu.

V jednej z čínskych povestí sa hovorí o tom, že Číňania prišli na Zem z Mesiaca. Iná povesť hovorí, že Mongoli boli unesení do kozmického priestoru a tam postavili súhvezdie Veľkého voza.

Podľa starovekých gréckych postáv sú nebeské svetlá tak blízko Zeme, že ich možno dosiahnuť na chrbte letiaceho orla. Ikaros, hrdina známej báje, doletel s krídlami z vtáčích pier, ktoré mal prilepené na chrbte, do takej blízkosti Slnka, že vosk, ktorým boli krídla zlepené, roztopil sa od slnečnej páľavy. Ikaros sa potom zrútil do mora a utopil sa.

Jedna z legiend spätých s menom gréckeho vojvodcu Alexandra, Macedónskeho hovorí, že sa pokúsi navštíviť nebesá. Alexander Macedónsky zapriahol podľa tejto báje do voza niekoľko hladných gryfov, ktorých nútil k letu vnadidlom, zaveseným nad ich hlavami. Cestou stretol Alexander Macedónsky vtáka s ľudskou tvárou, od ktorého sa dozvedel, že lety k nebesám sú zakázané. Alexander sa potom vrátil na Zem — ďaleko od miesta, odkiaľ vzlietol.

Lukian zo Samosaty (2. storočie n. l.), nazvaný Engelsom „Voltairom antiky“, popisuje vo svojom diele Pravdivé histórie príhodu hrdinu, ktorý bol odnesený i s loďou na Mesiac za búrky, ktorá sa strhla v blízkosti Herkulových stĺpov; tak starovek nazýval Gibraltarskú úžinu, považovanú vtedy za „kraj sveta“.

Seléniti — obyvatelia Mesiaca — navštevujú v bájach niekedy svojich pozemských bratov. Diogenes z Laerty (3. storočie pred n. l.) rozpráva, že grécky filozof Herakleitos osobne poznal mesačného obyvateľa, ale nehovorí o podrobnostiach potuliek tejto tajomnej bytosti.

Povesť o lete Alexandra Macedónskeho sa znova vynára v diele vynikajúceho básnika Firdousiho (10. storočie n. l.). Rozdiel je iba v tom, že jeho hrdina, šach KajKraus, po dosiahnutí veľkej výšky vyslal k nebesám šíp, a potom sa vrátil na Zem.