V jednej perzskej povesti sa rozpráva o princovi, ktorý vykonal cestu zo Zeme na Slnko a späť na drevenom koni.

Obyvatelia legendárnej Atlantídy vraj našli pri zániku svojej materskej pevniny záchranu na iných planétach pomocou lietajúcich strojov.

Stredovek nezanechal literárnych pamiatok, ktoré by svedčili o túžbe po mimozemských cestách. Až v období renesancie sa znova prebúdza záujem o túto otázku. Objavujú sa literárne diela, v ktorých sa hrdinovia dostávajú za hranice Zeme.

Od I7. storočia sa charakter týchto diel trochu mení. Okrem literárnych umeleckých námetov a rozprávaní o príhodách sa v nich vyskytujú aj vedecké prvky. Tento smer sa hlási po prvý raz v Snoch geniálneho hvezdára Jána Keplera (1634). Kepler podáva v tomto diele popis mesiaca, akoby túto družicu videl pozorovateľ, ktorý sa ocitol na jej povrchu. Kepler sa domnieva, že Mesiac sa skladá z látky s veľkými prieduchmi. Uvádza podrobnosti o predpokladanej mesačnej flóre a faune, popisuje mesačných obyvateľov a ich obydlia, ktoré sú ochranou pred prudkými výkyvmi teploty. Na dosiahnutie Mesiaca však Kepler nevidí inej možnosti ako použiť — mágie.

Anglický spisovateľ Francis Godwin prenáša svojho hrdinu na Mesiac „reálnejším“ prostriedkom. V jeho románe Človek na Mesiaci (1638) sa pre cestu na Mesiac používa cvičená labuť.

Rozhodujúci obrat v prospech strojov ako prostriedkov pre medziplanétne lety spôsobil francúzsky spisovateľ Cyrano de Bergerac (1619–1655). Cyrano de Bergerac dlho pred tým, ako technika skutočne ovládla vzduchoplavectvo, vyslovil myšlienku o možnosti použiť raketu na kozmické lety. Ale popri správnych myšlienkach nachádzame u tohto spisovateľa veľa naivných, čisto vymyslených fantázií, ktoré nemajú s vedou nič spoločného.

Od čias Cyrana de Bergeraca sa románopisci väčšinou zriekajú leteckých projektov s vtákmi alebo duchmi ako hybnými silami a uvádzajú na scénu najrozličnejšie stroje.

Je pravda, že spisovatelia dajú niekedy popud k vedeckým výskumom, no ešte pravdivejší je opak: vedecké úspechy poskytujú spisovateľom látku pre ich literárne diela. V 19. storočí začínajú zaujímať vedecké otázky v románoch, venovaných medziplanétnym cestám, čoraz viacej miesta. Príčinou tohto zjavu bol nepochybne mocný rozvoj vedy a techniky, ktorý odhalil nové možnosti. Veľkú úlohu vo vývoji románovej tvorby mala najmä diskusia o obývaní planéty Marsu, ktorá sa koncom 19. storočia rozvinula medzi astronómami a v širokej verejnosti. Podnetom k tejto diskusii bolo zistenie rôznotvarých obrazcov na povrchu Marsu, ktoré boli pokladané za prieplavy, vyhĺbené živými bytosťami.

Rýchly rozvoj delostrelectva v polovici 19. storočia literárne zachytil vo svojich románoch Jules Verne. Autor v týchto románoch dopravuje svojich hrdinov na Mesiac v delovej guli. Dnes vieme, že taký spôsob letu na Mesiac sa nedá uskutočniť. Napriek tejto chybe i napriek inej podstatnej nesprávnosti môžeme však vo Vernových románoch nájsť mnoho zaujímavých a správnych predstáv o kozmických letoch.

V sérii románov z konca minulého storočia nachádzame akýsi prehľad najhlavnejších kozmonautických problémov, ako sa utvárali vo vtedajšej dobe.

Pozorovanie Marsu malo tak isto ohlas v literárnej tvorbe. Kurt Lasswitz dokázal vo svojom románe Na dvoch planétach (1897) spojiť bohatú fantáziu s vedeckými faktami.

Začiatkom 20. storočia dosiahol veľkej popularity H. G. Wells svojimi románmi o Marťanoch a o Selénitoch. Nie menšej popularite sa tešili fantastické romány A. Bogdanova začiatkom nášho storočia.“

Dnes už zásluhou rýchleho rozvoja techniky let do vesmíru nie je čírou fantáziou. Veda už tento problém v podstate rozriešila. Podľa odhadu odborníkov najneskoršie o tridsať rokov ľudia navštívia Mesiac.

Prvý krok sa urobil už roku 1957. V rámci geofyzikálneho roku boli poslané do stratosféry dve umelé družice, ktoré obiehali Zem.

Vo chvíli, keď sa postavíme na pôdu Mesiaca, otvoria sa pred nami ďalšie nedozerné obzory. Mesiac sa stane odrazovým môstkom pre lety na Venušu a Mars.

Teraz asi namietate: „Dobre, našu slnečnú sústavu si azda raz prezrieme, v pomere k veľkosti vesmíru nie je taká obrovská. Ale let k hviezdam — to je predsa len utópia.“

Namietate právom. Nazrime do niektorej astronomickej príručky a preskúmajme, ako je to s tými hviezdami.

Pri pohľade na oblohu za jasnej letnej noci sa nám zdá, že vesmír je preplnený žeravými svietiacimi telesami. Hviezdička pri hviezdičke — milióny hviezd!

A ako sú blízko! Nie je to tak dávno, keď sa ľudia domnievali, že hviezdy sú malé svetlá zavesené na pevnej nebeskej klenbe.

A predsa — vesmír je až strašidelne prázdny. Našou najbližšou hviezdou je Slnko. Svetlo, ktoré sa šíri priestorom asi 300 000 km za sekundu, letí k nám zo Slnka 7 minút.

Najbližšou susedkou Slnka je „hviezdička“ Proxima Centauri (Proxima = najbližšia). Táto „susedka“ je od nás vzdialená 40 000 miliárd kilometrov. To znamená, že slnečný lúč preletí túto vzdialenosť pri svojej nepredstaviteľnej rýchlosti za štyri a jednu tretinu roka. Neďaleko Proximy Centauri (14 svetelných dní) sú ďalšie dve slnká — dvojhviezda — Alfa Centauri A a Alfa Centauri B. Prv ako si ich prezrieme pozornejšie, podívajme sa, ako ďaleko sú ďalšie najbližšie hviezdy.

Jasná hviezda Sirius je od nás vzdialená vyše osem svetelných rokov, Labute jedenásť rokov, Prokyon vyše jedenásť rokov, Altair vyše pätnásť rokov (viď mapku na prílohe).

Stručne povedané: v okruhu šestnásť svetelných rokov, teda v nepredstaviteľne obrovskom priestore, nie je viac ako 48 hviezd. Mizivo málo…

Vráťme sa preto k tým naozaj najbližším, k trojhvezdiu súhvezdia Centaura.

Alfa Centauri A je hviezda veľmi podobná nášmu Slnku. Má rovnako žltú farbu, tú istú spektrálnu triedu a teplotu 6000 °C (na povrchu). Ba i jasnosť, hmota, hustota a rozmery tejto hviezdy sú tie isté.

Na porovnanie: Slnko Alfa Centauri A

Absolútna jasnosť ……………………… +4,8 — +4,7

Svietivosť …………………………………. 1,3

Priemer (Slnko = 1) ……………………. 1,5

Hmota…………………………………….….. 1,1

Hustota (voda-1)…………………………1,41— 0,83

Alfa Centauri B je o 15 % ľahšia ako Slnko a má päťkrát slabší jas. Teplota 4000 °C. Farba oranžová. Tri štvrtiny slnečného priemeru.

Alfa Centauri A a B sa vzájomne otáčajú (viď mapku na prílohe); doba obehu 78,8 roka, teda o niečo málo viacej ako doba obehu našej planéty Urána okolo Slnka. Veľká poloos vzájomnej dráhy obidvoch častí tejto dvojhviezdy je 23,3-krát väčšia ako vzdialenosť Slnko— Zem, t. j. opäť toho istého radu ako vzdialenosť medzi Slnkom a Uránom. Ale to nie je dvojica Slnko a planéta, lež dve skoro rovnaké slnká.

Proxima Centauri patrí medzi najmenšie hviezdy zvané trpaslíci. Má jasnosť 15 ooo-krát menšiu než Slnko a jej hmota je 7-krát menšia. Je tmavočervená, teplota 3000 °C. Keby nám Proxima svietila namiesto Slnka, osvetľovala by nás červeným svetlom iba 30-krát jasnejším než svetlo mesačného úplnku. Priemer Proximy je 6-krát menší ako priemer slnečný, je teda len jeden a polkrát až dvakrát väčší ako Jupiter, naša najväčšia planéta. Stredná hustota tohto červeného trpaslíka je skoro päťdesiatkrát väčšia ako hustota vody. Keby táto látka bola kvapalinou, mohli by v nej ako korkové zátky plávať kúsky železa i celé lokomotívy. Nie je to však kvapalina, ale značne stlačený plyn, ktorý má vo vnútri hviezdy ešte oveľa väčšiu hustotu, ale v jej atmosfére je tak zriedený ako v našom Slnku.